Keď sa dcéranarodila, čakala som na tú zmenu – a zistila som, že ja som akosi stáleja. Stále rovnako lenivá, stále rovnako zaujatá čítaním úplne nematerskejliteratúry, stále so záujmom o svoju prácu, o svoje kamarátky, nieveľmi nadšená myšlienkou, že by som sa mala vzdať svojho sveta, svojhoživota...
Áno, odkojila somsi svoje (bola som z toho mála šťastlivých, kojenie nevyžadovalo žiadnebolestivé prsníky, ani rozhryzené bradavky, všetko fungovalo ako malo, mliekotieklo, deti sali a kojenie bolo to najpoholdnejšiea najpraktickejšie, ako som ich mohla kŕmiť), odvstávala som si svoje,odprebaľovala som si svoje, sopľavé nosy a zakakané zadky som poutierala,odreniny pofúkala, k doktorom s horúčkami pobehala.
V princípemi ale došlo, že nemám domáce zvieratko, ale dieťa až vtedy, keď staršia dcéradorástla na pokraj „terrible twos“ a začala si presadzovať osobnosť.A ja som si uvedomila, že je tu niekto, koho potreby a osobnosť trebabrať do úvahy, niekto kto je plnoprávny člen našej rodiny a koho osobnosťsom si nemohla vybrať či naprogramovať, ale aj tak je to niekto kohobezpodmienečne a nekompromisne ľúbim a s kým sa musím naučiť žiťv jednej domácnosti.
A mne, ktorámám ešte stále v čerstvej pamäti vlastné dospievanie spojenés trucovitou neochotou vziať na seba plnú zodpovednosť za svoje činya rozhodnutia, zrazu s hrôzou došlo, že tu sú dve dievčatá, za ktorémám na celé roky kompletnú zodpovednosť ja. Ja (spolu s manželom, ale mojuhrôzu to nijako nezmenšuje) rozhodujem o tom, aké hodnoty im vštepíme, akosa budú od malička stravovať, v akých podmienkach žiť, s kým sakamarátiť, aké dostanú vzdelanie. Áno, postupne podrastú a začnú si robiťsvoje rozhodnutia sami, či sa mi to bude páčiť, alebo nie – ale teraz majúštyri a dva roky a je a ešte nejaký čas to bude na nás rodičoch.
A napriekvšetkej zodpovednosti a materstve, v kútiku duše som to stále ja, akásom bola predtým, stále si rada pokecám s kamoškami, vypisujem dlhočiznémaily, čítam knihy, robím prácu, ktorá ma baví, aj ten doktorát si chcem urobiťa vypisujem somariny na blog.
A možno aninie som jediná, kto aj ako matka ostal sám sebou. Švagriná si od dvoch detípravidelne organizuje výjazdové víkendy s kamoškami – posledne išli tuším„gamblovať“ do Vegas a tvrdí, že iba šťastná matka vie, ako urobiť aj detišťastnými.
Aj tak ma občaspochybnosti prepadajú. Dávam im dosť? Nemám sa snažiť viac? A ak áno, ako?
A možno jehlúpe nad tým neustále špekulovať a treba to brať deň za dňom a robiťako najlepšie viem. Naša čerstvo záchodovo-natrénovaná dcéra ma aj ocenila:„Mami, ty si veľmi dobrá matka. Ty sa vôbec nepocikávaš“. A mám to. Možno naozaj len stačí saz toho nepoondiať...
