Nebola som tam snáď od detstva a odvtedy sa toho zmenilo veľa. Cestičky, klietky, výbehy, všetky pekné, bufety a detské ihriská tiež. Dcéra v aute zaspala, preložila som ju do kočíka, kamarátov stretla, zaparkovali sme v chládkupri bufete a preberali novinky.Po hodinke sa dieťa zobudilo – v typicky mrzutej nálade dvojročnej osobnosti. Horúco bolo, polovica júna, ihrisko rozpálené a ako také nepoužiteľné, tak sme začali pochodovať popri klietkach a výbehoch a snažili sa nájsť niečo vhodné na rozptýlenie.Šimpanzy nezabrali, zebry a žirafy tiež nie (však tých sme v Afrike nejaké tie množstvá videli). Hľadám niečo zaujímavé a exotické, motám sa pomedzi klietky s mrnčiacim potomkom na rukách. A pri mojom šťastí – práve v africkej sekcii, či čo to bolo. Ešte slony, pštrosy, plameniaky a potom typické ugandské žeriavy s korunkou (Crested Cranes v angličtine, ani som si neprečítala správny slovenský názov) To už dieťa jačí naplno – veď správne Cranes majú byť na strome, nie na zemi, čo tam robia mamííííí.Pomedzi jačanie to skúšam zas a znovu: A čo by si teda chcela vidieť? A po dlhých minútach, kedy to už ani nečakám, mám jednoznačnú nekompromisnú odpoveď: Ja chcem kravičkuuuuu!Snažila som sa. Malá slečna sa ale nadala zmiasť a ani ťavy, ani kôň przewalskeho sa mi ako “kravička“ neprepásol. Aj somárika sme našli, ale nestačil. Asi v tej ZOO naozaj kravy nemajú.Trošku sa mi potom podarilo zmierniť jačanie tigrami a čiernym panterom také sme v Afrike veru nevideli)... ale nakoniec to aj tak spravila tabuľka čokolády....
