Nie že byv Ugande zdravotná starostlivosť nebola. Je. Určite nie všade a ľahkoprístupná, ale napríklad v našom cca 10 km vzdialenom meste sú nemocniceštyri, z toho dve majú niekoľko európskych lekárov a starostlivosť(aj keď nie prístrojové vybavenie na komplikovanejšie vyšetrenia) tam dostanetena slušnej úrovni.
Za konzultáciuu lekára, aj za lieky sa ale platí. Väčšina služieb a liekov je aspoňčiastočne dotovaná rôznymi charitatívnymi organizáciami – konzultáciau lekára vyjde v prepočte na cca 40 SKK, balíček predpísanýchantibiotík na cca 30 SKK, balíček liekov ne preliečenie malárie na cca 20 SKK.Pre mňa drobné poplatky, s ktorými nemám problém, pre niekoho na okolí celodenná mzda, prípadne ajnepredstaviteľné množstvo peňazí.
V dedináchpotom celkom úspešne fungujú miestni šamani. Nie že by išlo o oživeniepôvodnej viery (v tejto oblasti na vidieku sú skoro všetci kresťania), ide skôro to, že šaman si za svoje služby účtuje nižšie poplatky a choríľudia potom idú najskôr vyskúšať „lacnejší servis“.
Naozaj si nie somistá, či oná fatalistická a občas ba až fatálana odovzdanosť do rúk božícha neochota ísť k lekárovi kým ešte problém nie je dramatický jedôsledkom financií, alebo skôr historického naturelu miestnej populácie. Toho,ako ľudia žili v súlade s prírodou, zmierení s prírodnýmizákonmi bez snahy o uspôsobenie prírody svojim potrebám. Následne nemajúsilnú vieru v zázraky modernej medicíny, ktorú máme my a majútendenciu prijímať čo im život dáva a berie.
Viem, že klutúruodlišnú od mojej treba rešpektovať a snažím sa, ale keď vidím zbytočnézmrzačenia, či úmrtia, ktorým sa dalo vyhnúť či predísť jednoduchou návštevoulekára, nedokáže ma to netrápiť.
Pred dvoma rokmiraz navečer navštívil nášho nočného strážnika strýko. Spolu sa potúžili,porozprávali a potom podnikli kontrolný okruh okolo všetkých objektovprojektu spoločne vo veselej nálade. A čo čert nechcel, strýko spadol dojamy a zlomil si nohu. Strážnik nás zobudil, vysvetlil, čo sa staloa poprosil, či je možné, aby použili projektový motorový čln. Vravímesamozrejme, vezmite ho do mesta, máme v mobile číslo na jednéhoz lekárov, zavolám mu, že by sa na to pozrel – napravil a zasádroval.
Keby sme boliv USA, strýko nás pravdepodobne zažaluje za to, že sa tu nachádzala jama,ktorú v tme nevidel, tento človek nás šokoval ináč – prehlásil, že on chceten čln na to, aby ho odviezol domov, k žiadnemu lekárovi nechcea nepôjde, však noha nekrváca, nie je otvorená, tak sa neinfikujea zrastie sama... Po dlhočiznej diskusii, obsahujúcej všetky možné ajnemožné riziká vnútorných pomliaždenín, možnosť krivého zrasteniaa následnú invaliditu a podobne – sme sa museli vzdať. Nemôžemepredsa dospelého človeka prinútiť niekam ísť, ak si je istý, že nechce. Noha samu naozaj zrástla – mierne krivo. Chlap má 45 rokov, k práci na stavbe, ktorousa živil sa už veľmi nedostane, invalidné dôchodky v Ugande neexistujú.
Pred asi šiestimimesiacmi sa v našej oblasti objavil týfus. Keď ochorela dievčinav susednej dedine, ktorá pre nás príležitostne pracovala, zašlak miestnemu šamanovi, ktorý bez akýchkoľvek testov rozhodol, že má maláriu(ku všetkým iným problémom je v Afrike silná tendencia diagnostikovaťkaždú horúčku ako maláriu), predal jej antimalariká a poslal ju domov.Trvali sme na tom, že musí ísť do mesta dať si spraviť jednoduchý krvný test.Šla. Nemala maláriu, mala týfus. Dostala antibiotiká, vyliečila sav priebehu týždňa. Niekoľko dní neskôr som sa dočítala v novinách akov susednom okrese umrelo na týfus 12 ľudí. Pri týfuse neliečenomantibiotikami sa umiera po 4-6 týždňoch od vypuknutia choroby na perforáciučriev. Brrrr.
A na záverpríbeh z včerajška. Kamrátka, ktorá pre nás v súčasnosti dobrovoľníčinavštívila základnú školu na protiľahlom ostrove. Študenti práve robili skúškyna záver prvého trimestra. Kamarátka diskutovala s jedným z učiteľovo kurikulách, plánoch a potrebách školy a počas diskusie sivošli sadnúť do prázdnej učebne. Na lavičke pri stene našli ležať jedného zoštudentov – štrnásťročného chlapca, ako sa trasie vo vysokej horúčke. Vysvitlo,že minulú sobotu (pred šiestimi dňami) ho pri fotbale na školskom ihrisku ktorikopol. Noha odvtedy puchla a bolela, chlapca ale akosi nenapadlo čokoľvekpovedať, po troch dňoch sa dostavili horúčky, treba sa ale pripravovať nadôležité skúšky...
Kamarátkaneváhala, vzala chlapca, jedného z učiteľov, zohnala čln, autoa poďho do mesta k lekárovi. Noha zlomená nebola, boli tampomliaždené väzivá, za deci hnisu, chlapec dostal protitetanovku, pár konskýchinjekcií antibiotík a bude v poriadku... Ešte niekoľko dnía mohol to kopnutie neprežiť. Keby išiel k lekárovi hneď, moholdostať pár preventívnych tabletiek a jednu injekciu a noha by vrajani tak neopuchla... Za tých šesť dní nieleže chlapec nič nepovedal, ale nohuveľkosti balóna si akosi nevšimli ani jeho rodičia, ani učitelia...
Myslenie ľudí sanedá rýchlo zmeniť, ale ak pomôžeme aspoň niekoľkým, aj to je lepšie ako nič.A dievčina s týfusom a mladý študent sa možno nabudúce, ak budúmať problém vyberú k lekárovi aj skôr...
Možno...
