Prvý raz som nad tým začala špekulovať v čase, keď sme sa rozchádzali s bývalým. Boli sme už dávno v štádiu, kedy vzťah bol nereparovateľný, napriek tomu sme pociťovali nejakú masochistickú snahu to všetko zanalyzovať a hľadať a vysvetľovať vzájomné krivdy a nedorozmenia.
Takto som sa dozvedela, že som celé roky utláčala krehké mužské ego svojou samostatnosťou. Mala som svoj byt, slušne platenú prácu, k tomu nevhodný ne-bezmocný prístup k praktickým otázkam. Nie že by som steny vŕtala a vodovodné batérie opravovala, ale akosi som nemala problém vytelefonovať, zariadiť, zohnať inštalatéra...
A ani som pritom netušila, že taký chlap môže potrebovať byť „potrebovaný“ a že namiesto toho, aby som bola hrdá na svoju šikovnosť a samostatnosť, som mala byť ženskejšia a občas trochu tej bezmocnosti pre kľud v rodine aspoň zahrať. Nevedela som ako mu vysvetliť, že si myslím, že nemusím byť bezmocná a neschopná na to, aby som mohla svojho chlapa potrebovať a chcieť emocionálne, že mám možno nereálne ale predsa ideály o partnerskej podpore, ktorá nemusí mať s bezmocnosťou nič spoločné.
Nuž, hrať bezmocnosť som sa nakoniec celkom nenaučila, ale aspoň som si našla chlapa, ktorého ego sa nezdá byť týmto spôsobom až tak veľmi citlivé, ktorý ma povzbudzuje v snahách o samostatnosť a je hrdý na moje pracovné a iné úspechy.
A až oveľa neskôr som sa dostala do situácie, kedy som naozaj pochopila, čo to je svojho chlapa zúfalo potrebovať. Pri prvom dieťati som ešte tú materskú zvládala fyzicky a psychicky relatívne dobre. Ale keď sa narodila druhá dcéra, na niekoľko prvých mesiacov sa mi to všetko akosi vyšmyklo z rúk.
Deti nikdy nespali naraz, bolo ich treba kŕmiť oddelene, ukladať spať oddelene, jednu prebaľovať, druhú na nočník učiť, nevedeli sa ešte spolu hrať, akurát v jačaní sa predbiehať. A ja som nič nestíhala, nebol čas na kamošky, na knižku, ba ani si vlasy umyť...
Zrazu pre mňa môj chlap bol jediným spojivom s iným svetom, než tým, ktorý je plný plienok a jačiacich malých stvorení a ja som tak strašne potrebovala, aby tam bol, aspoň občas plienku vymenil, šnúrku zaviazal, ale hlavne aby sa so mnou naďalej rozprával jazykom dospelých ľudí (nie mala chcem totooooo, ona ma bijééééé), aby mi pripomenul, že okrem toho, že som mama som stále aj normálny človek.... a ženská.
A hlavne aby mi aj chronicky nevyspatej s mastnými vlasmi a tričkom zapatlaným detskou výživou občas povedal, že som krásna a sexi....
Kamarátka, ktorej bol manžel neverný práve počas materskej mi vysvetľovala, že v tom období sa vraj vyskytuje nevera v manželstvách veľmi často, že sú to práve chlapi s krehkým egom, ktorí nezvládajú fakt, že namiesto sexi žienky majú zrazu doma nevyspatú trosku... Tak nechápem, keď sú konečne naozaj potrebovaní, tak zutekajú? Možno správny termín potom nie je citlivé ego, ale jednoducho sebectvo...
