O dva roky neskôr sme spolu stáli pred rozvodovým súdom. Vysvitlo, že naše rozdiely neboli až také drobné. Že som nepoznala dobre nielen jeho, ale vlastne ani seba. Že som nevidela a neriešila problémy, ktoré som mala pred očami a že v čase, keď som ich objavila bolo už na ich riešenie jednoducho neskoro. Myslela som si, že viem všetko a pritom som toho nevedela strašne veľa.
Sklamanie a bolesť časom pominuli, ja som zistila, že na svete sú aj iní muži ale vravela som si, že sa poučím. Že sa budem pozerať s otvorenými očami, rozmýšľať a nechodiť s hlavou v oblakoch, že si dám pozor, aby som chyby neopakovala.
Časom sa nový vzťah našiel, aj keď racionálne asi nie celkom vhodný. Chlap z inej krajiny, ktorý netuší, čo bol život za socíku, ktorý vyrástol v iných pomeroch, inom náboženstve, inom svete. Praktické aspekty tiež nič moc. On žijúci v New Yorku, riadiaci komunitné centrum v Ugande a ja s prácou v Bratislave a školou v kanadskom Vancouveri? Rok sme fungovali na diaľku a cestovali. Potom prišla žiadosť o ruku. Romanticky na vrchole jednej z Mayských stavieb v guatemalskom meste Tikal:
Kedysi dávno som bola presvedčená, že viem o jednom chlapovi všetko - a veľmi veľa som nevedela. Teraz viem, že o ňom viem veľmi veľmi málo... a som opäť zaľúbená a o objektivite môjho pohľadu sa vôbec nedá hovoriť.
Je to všetko zložité, ale zároveň tak veľmi jednoduché. Buď ho chcem alebo nechcem. Najistejšia cesta, ako si pochovať vzťah je snažiť sa ho mať iba tak na polovicu, s otvorenými zadnými dvierkami. Tak som sa rozhodla že chcem a beriem so všetkým, čo k tomu patrí.
Biele šaty už raz boli a ku šťastiu mi ich netreba, tak sme zvládli bleskovú svadbu na newyorskej radnici v improvizovanom oblečení:
Svadobné fotografie z Brooklyn Bridge:
Vyženila som aj projekt v Ugande a zaujímavý život.
Pred pár dňami sme mali siedme výročie svadby a ja mám záchvat sentimentu... Snáď o ďalších sedem rokov sa tu budem znova takto vytešovať...
