Priletela soms deťmi z Ugandy začiatkom júna na zhruba trojtýždňovú návštevu. Prváulovila niekde na okolí chrípkový vírus staršia (tri a pol ročná) dcéra,od nej ho dostala moja mama aj otec a nakoniec aj mladšia dcéra. Po prvétri dni infekcie bol aj u nej priebeh úplne rovnaký ako u jej sestrya starých rodičov, potom – so správnym načasovaním v piatok popoludní– jej nakrátko zrazu vyletela teplota nad 39 C, kedy sa človek tak akosirozhodne, že je možno dobré si nechať dieťa skontrolovať, či nie je infekciasilnejšia a nevyžaduje to niečo viac než Panadol a detský čajík.
Tak sme sadostavili na detskú pohotovosť na Kramároch, kde jej skontrolovali hrdlo, nosaj uši, konštatovali, že zápal tam síce je, ale nie až taký silný, že bypotreboval antibiotiká, dostali sme kvapky do nosa a uší... A potomsom im neprozreteľne prezradila, že sme sa pred desiatimi dňami vrátiliz Ugandy.
Nasledovalo vyšetreniena infekčnej klinike a okamžitá hospitalizácia. Dozvedela som sa, že testyna maláriu a ďalšie choroby, ktoré sme si prípadne mohli priviezť sanedajú urobiť ambulantne, takže iba kvôli testom je nevyhnutné ostaťv nemocnici aspoň také dva – tri dni. No a podľa predpisu, keď už jedieťa raz tam, nemôžem ho odniesť domov pobaliť veci – ak chcem, ja môžem ísťpobaliť a vrátiť sa – dieťa zatiaľ nechajú samo v postieľke, všakvydrží...
Nuž, to by tedanešlo, tak som ostala s malou od začiatku, ponechala chrípkujúcu strašiudcéru v opatere rodičov a spoľahla sa na moju mamu v tom, akonám s dcérou nejaké tie veci na pár dní pobalí a prinesie.Mimochodom, na druhý deň som videla (izby na detskom infekčnom na Kramárochmajú presklené steny) ako takto išla mamička asi dvojročného dievčatka domovpobaliť veci a oni posadili dievčatko do postieľky a ono tam hodinua pol jačalo. Sestrička ho síce prišla raz za 10 minút pozrieťa fyzicky sa mi nič nestalo a keď mamička prišla, bolo miléa veselé a nerady by som nechala svoje dieťa (zvlášť keď je choré)takúto skúsenosť absolvovať...
Tak sme sahospitalizovali spolu. Dcére sa ale horúčka znova neobjavila, v nedeľu somsa teda začala lekárov a sestričiek spytovať, či a na ako dlho jenaša hospitalizácia ešte nevyhnutná.Dozvedela som sa, aspoň do stredy, lebo predsa až vtedy budú výsledky odberov,výterov a neviem čoho ešte, aj to nie je isté či vtedy budú všetky, takžemožno z toho bude taký týždeň či viac. Tak som sa spýtala, že predsa lenpri dieťaťi, ktoré už 48 hodín žiadnu teplotu nemalo a vyzerá úplnezdravé nie je pravdepodobnosť na to, že žiadnu hroznú chorobu nemá dostatočnevysoká na to, aby nás v pondelok pustili domov, že si na výsledkyzavoláme.
Lekária sestričky vyzerali prekvapení. A to by ste naozaj chceli ísť domov?Spýtala som sa ich, či niekedy skúšali udržať zdravé živé 18 mesačné dieťav nemocničnej izbe 2 x 3 metre (nehovoriac už o kŕmení takéhotošpunta nemocničnou stravou)... Porozmýšľali a povedali mi, že mám vlastnepravdu, pravdepodobne má dieťa obyčajnú chrípku, s ktorou sa normálneľudia nehospitalizujú a ak tak veľmi chcem ísť domov, tak teda môžem...
Tak sme boli prepodozrenie na exotické choroby hospitalizovaní iba tri dni, nie päť. Tedanakoniec som tam mohla stráviť 10 dní, lebo poslené výsledky testov saoneskorili...
V Ugande bymi samozrejme robili všetky podobné testy ambulantne, nikdy by neuvažovalio hospitalizovaní človeka, ktorý na to nemusí mať dôvod. V istomzmysle je opatrnosť na mieste. Ale fakt, že všetci vzyerali prekvapení, že tam nechcemostať dlhšie než naozaj musím a prepustenie po troch dňoch som si priamvydupávala ma predsa len prekvapil...
