Vrátila som savtedy do Vancouveru v Kanade na druhý rok môjho štúdia. Po príchode soms hrôzou zistila, že vodiči mestskej hromadnej dopravy sú v štrajkua ja som na cesty do školy a zo školy, ako aj kamkoľvek sa chcemdostať odkázaná na uprosenie motorizovaných spolužiakov, kamarátova známych. Štrajky mestskej dopravy sú vraj vo Vancouveri normálne,opakujú sa zhruba každé dva roky, keď sa prejednáva obnovenie zmluvy medziodbormi a zamestnávateľmi a trvá to vždy zhruba dva týždne, kým sadohodnú. Ľudia to považujú za súčasť života a nejako sa došoférujú kampotrebujú...
I tak somnašla ochotného spolužiaka, ktorý ma vyviezol za mesto do mallu nakúpiť zásoby.Ako som sa ale potešila, keď som zistila, že ma nakladá do typického hranatéhocadillacu zo 70tych rokov... Noromatnika veliká i začala som okamžite škemrať, že to ja musím aspoňkúštik šoférovať, takéto auto.
Vlastne som anisúhlas nečakala, veď ktorý hrdý chlap zverí svoju naleštenú motorovú pýchu dorúk ženskej, ktorú ani veľmi dobre nepozná a ktorá aj sama prizná, že sanaučila šoférovať pred necelým mesiacom? Spolužiak s tým ale zjavneproblém nemal, zastal, presadol si, trpezlivo mi vyvetlil ako fungujeautomatická prevodovka a už sme frčali. Moja detská radosť nepoznalahraníc, keď sme dosiahli parkovisko obchodného centra, nevedela som sa nabažiťa jazdila som vo vlnovkách okolo... Chlapec sa začal nudiť, ale nechcel mikaziť radosť, tak vystúpil, odišiel nakupovať a povedal mi, nechzaparkujem až sa nabažím a prinesiem mu kľúče. Tak som sa eštepovytešovala, potom strávila 10 stresových minút snahou nacúvať do parkovaciehomiesta a vytešená, že som zaparkovala a nič neoškrela som zamkla autoa odniesla kľúče majiteľovi.
Po dokončenínákupov sme sa vrátili k autu a zistili, že som sa dopustila úplneklasického prešľapu – nezhasla svetlá. Auto s automatickou prevodovkou saroztlačením naštartovať nedá, medzitým sa zotmelo a parkovisko saprakticky vyprázdnilo, takže ostávalo iba stráviť polhodinku stopovaním (vniektorých štrvtiach na periférii Vancouveru vodiči stopárom veľminezastavujú), kým sme našli ľudí ochotných nechať nás napichnúť sa káblami naich batériu a naštartovať. Tento chlapec ma viac nikam nevzal...
Dva dni neskôr maale sused Frank s kamarátom Stevom zobrali na túru. Frank občas chodí napoľovačky a vlastní taký menší truck, že by na ňom aj zastreleného jeleňaodviezť mohol. Liezli sme na kopec Squamish Chief – asi v polovici cestymedzi Vancouverom a Whistlerom. Priviezli sme sa pod kopec a poďhohore. Trochu sme si cestou hore kolená obhrýzali a ja som sa parkrátvydýchať potrebovala, tak som chlapcov pobavila mojimi škodovkovými záčiatkami a čerstvoukadilakovou historkou.
Keď sme prišlidole, Frank vraví však ak máš taký šoférsky entuziazmus, tak nás môžeš terazdoviezť. Zaváhala som, ale keďže sme mierili iba do štyri kilometre vzdialenéhocentra Squamishu, tak si vravím že však aká to pekná príležitosť, kedy si ešteza volant takého náklaďáčku sadnem...
Sadla som si tedaza volant, Frank vedľa a ako mi začal vysvetľovať špecifiká svojho tátoša(jednotka sa nedá zaradiť, treba šupnúť dvojku a rozbehnúť sa opatrnea citlivo) začala som mať nedobrý pocit. S citlivým našľapovaním naspojku som vtedy mala celkom veľký problém (tuším ho mám dodnes), ale nejakosme sa prískokmi vpred rozbehli. Pri vjazde na hlavnú cestu sme našťastienemuseli zastaviť a ja som prefrčala (no, teda preplížila sa) tie štyrikilometre bez problémov so stúpajúcim entuziazmom a sebavedomím.
Do centraSquamishu sa z hlavnej cesty odbočuje doľava a sú tam svetlá. Tu mirozbeh na dvojke už nevyšiel vôbec a zasekla som sa po pár metrochposkakovania – šťastlivo blokujúc všetky tri pruhy v protismere. Autáv protismere dostali zelenú nemohli ísť a hlúpy náklaďák odmietalnaštartovať. Frank sa mi snažil niečo vysvetliť, ale cez môj závoj panikya nedostatok technickej terminológie v angličtine mi výraz securitybreak on the floor vôbec nič nehovoril.
Až po treťomprepnutí svetliel, keď už aj neuveriteľne trpezliví kanaďania začínali trúbiťsa Frank rozhodol, že prestane byť gentleman a čiahol mi pomedzi nohy nadlážku, kde bolo treba vytiahnuť bezpečnostnú brzdu, aby auto naštartovalo.
Tak som potomv miestnej krčme do seba hodila dve pivá na ukľudnenie a zaprisahalasa, že sa viac do šoférovania cudzích áut nepohrabem...
Predsavzatie som dodržala, do áut sa viac nehrabem, ale dnes som sa začala učiť šoférovaťmotorový čln po ugandskom jazere (pri živote na ostrove, je toto náš dennýdopravný prostriedok), radostne sa mi podarilo zaparkovať bez toho, aby somodrazila predok lode, či mólo... Som nadšená... Až tú loď v záchvateentuziazmu rozbijem, či prevrátim, napíšem ďalší článok...
