Pri mojejposlednej návšteve doma ma oslovila kamarátka, ktorú som už dlho nevidela.Povedala mi, že veľmi veľmi túži ísť dobrovoľníčiť do Afriky, že o tomsníva, ale nevie nájsť organizáciu, ktorá by ju do nejakej africkej krajinyposlala bez toho, aby po nej nežiadala pokrytie letenky, prípadne aj nejakýchiných nákladov, čo nie je v jej možnostiach. Nerozumie, prečo ak jeochotná pracovať bez nároku na mzdu, by mali vôbec byť ešte nejaké iné náklady,ktoré by si mala hradiť, či na ňu kladené nároky na kvalifikáciu a podobne.Pýtala si radu, resp. najlepšie vybavnie práce a pokrytia letenky našímprojektom.
Vysvetlila somjej, že ochota dobrovoľníčiť je veľmi chvályhodná, ale ak chce ísť do Afriky,letenku na to treba a tú letenku niekto zaplatiť musí. Projekt, ako jenáš, ktorý nemá bohatého sponzora na pokrytie podobných prevádzkových nákladovtakéto prostriedky jednoducho nemá - ajmôj manžel a ja si platíme letenky do Ugandy z vlastnýchprostriedkov. Je pochopiteľne oveľa ľahšie zohnať sponzora pre organizáciujednotlivých projektov, stravy, ošatenia, vzdelávacích programov pre Uganďanov,než na pokrytie na leteniek pre Európanov.
Sú organizáciesponzorované veľkými nevládnymi či vládnymi inštutúciami, ktoré vysielajú doAfriky dobrovoľníkov a hradia im všetky náklady (ako napríklad Peace Corpsa pod.), tieto organizácie ale usporadúvajú na ponúkané miestadobrovoľníkov konkurzy, kladú si podmienky na vzdelanie, kvalifikáciu, jazykovéa iné znalosti. Nuž, keď sponozrujú, asi majú na podmienky nárok.
Zdalo sa mi, žekamarátka rozumie, čo jej vysvetľujem, pričom však zjavne mala stále pocit, žejej ochota dobrovoľníčiť by mala byť viac oceňovaná, aj keď mi nebolo jasné, žekým vlastne.
Postupne smev debate prešli na samotnú tému pomoci a vzdelávania miestnych ľudív Afrike a preberali sme, ako títo ľudia majú kultúru úplne inú odnašej, boli viac-menej prevalcovaní našou kultúrou a hodnotami,v ktorých nevedia celkom efektívne fungovať. Žijú pre dnešok, nevediaplánovať, šetriť peniaze, správajú sa vo veľkej miere podľa tradičných hodnôt,ktoré nie celkom fungujú, majú veľa detí a nemyslia na to, že ich nemajúako uživiť, atď... A ako treba takýmto ľuďom pomôcť tým, že ich naučíme sipomôcť sami, zlepšíť prístup k vzdelaniu, poskytnúť tréningyv oblastiach, v ktorých ich môžu uplatniť...
Zas a znovu mav tejto súvislosti napadlo, že situácia Afričanov je v niektorýchaspektoch dosť podobná situácii Rómov v osadách na Slovensku: Iná kultúra,ktorá bola prevalcovaná tou našou, neschopnosť sa celkom prispôsobiť, žitie preprítomnosť a neschopnosť plánovať, nevzdelanosť a beznádejná chudobas kopou detí. A aj v prípade Rómov platí, že cesta z tohtomarazmu von je dlhodobá cesta cez vzdelávanie.
Vysvetlila somkamarátke tieto súvislosti a vážne a s dobrým úmyslom som jejnavrhla, že ak naozaj chce pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, môže celkom ľahkonájsť uplatnenie aj doma. Ak sa necíti na Rómske osady, sú na Slovensku aj inékomunity, ktoré potrebujú pomoc. A nie je k tomu potrebné zháňaťprostriedky na drahú letenku...
Kamarátka saurazila. Povedala, že so špinavými Romákmi sa zaoberať nebude a že javôbec nerozumiem jej túžbam a zjavne neoceňujem jej vôľu pomôcť. Nedalo misa neopýtať, ako si môže byť taká istá, že Afričania žijúci v dedinách beztečúcej vody, kedy si všetku vodu musia manuálne nosiť niekedy dosť zďalekabudú oveľa čistejší a voňavejší, než Romáci z osád, to ma už alenepočúvala a urazene buchla dverami.
A ja sícechápem, že snívanie o Afrike je pekné, ale nemôžemi si pomôcť mať istépochybnosti - ide v takzchto prípadoch naozaj o snahu pomôcť, ktorútreba oceniť, alebo len o splnenie nejakého cestovateľského snaa uspokojenie vlastného ega? Vlastne jej prajem, aby sa do Afriky niekedynaozaj dostala a videla a zažila realitu, ktorá nie je vždyromantická a ružová a niekedy naozaj nie veľmi od Rómskych osádodlišná...
