U nás v zmiešanom manželstve sme ani neuvažovali nad inou možnosťou - manžel sa dodnes veľmi Slovensky nenaučil a nejako s deťmi komunikovať potrebuje a keď sa narodila prvá dcéra, žili sme na Slovensku, takže Slovenčinu treba. Takže hurá, budeme mať bilingválne deti.
Pekne sme sa dohodli, že zavedieme „mamičkin jazyk“ a „oteckov jazyk“, aby sa to dieťaťu neplietlo a ako to odborníci odporúčajú. Však to bude ľahké, akurát musíme byť konzistentní a hovoriť na dieťa každý v tom svojom jazyku...
V prvom roku života staršej dcéry sme nemali problém. Bábätko reagovalo prevažne na tón hlasu a bolo jej srdečne jedno v akom jazyku sa jej prihovárame. Odpovedala väčšinou svojou vlastnou rečou, ktorej sme my zasa nerozumeli, tak sme si vždy pekne porozprávali a bolo nám fajn.
Zmätky sme začali vyrábať až začiatkom jej druhého roka, kedy si začala pamätať prvé slová a priraďovať im význam. Absolvovali sme vzrušené rodinné debaty nad obrázkovými knižkami.
Drobné rozdiely v intonácii, ako či robí mačička „mňau“ alebo „miau“, alebo psíček „haf“ čo „wof“, neboli až taký veľký problém. Ale diskusie na tému, či koníček robí „ihihiii“ alebo „neeeh neeh“, či prasiatko robí „kroch kroch“ alebo „oink oink“, kačička „kač kač“ alebo „quack quack“ a či žaba robí „kvak kvak“ alebo „ribbit ribbit“ viedli k celkom zaujímavým analýzam a diskusiám. Veď uznajte, neznie vám ribbit ribbit na žabu trochu čudne?
Dcéra s našimi anlýzami problém nemala, ku každému zvieratku si vybrala zvuk, ktorý sa jej najlepšie páčil (prasiatko bolo oink oink, ale jej žaba kvákala neribbitovala). Potom si aj na pomenovanie jednotlivých vecí vybrala vždy jedno slovo – niekedy to bolo slovo anglické, niekedy slovenské, ako jej to vyšlo, či ľahšie sa vyslovovalo. Tak sme sa hrali s ball a napili sa z cup, mali sme hair a mouth, ale aj nos, oči a uši.
Okolo roka a pol prišli prvé vety – kombinované z jednotlivých slov, ako to vyšlo. Takže sme sa vysomárovali z viet od ľahšie zrozumiteľných typu Mami poď here až po ťažšie zrozumiteľné typu Boots up nie (nechcem sa obúvať).
A toto štádium trvalo skoro rok a ja som bola čím ďalej tým viac nervózna. Sestrin synček sa už ako dvojročný vyjadroval zložitými súvetiami a my sme stále počúvali ťažko zrozumiteľné dvojjazyčné zlátaniny. Čo ak práve naše naše dieťa nie je také prudko inteligentné, že nemá na to, aby zvládlo dva jazyky naraz?
Potom jej to zrazu pár mesiacov pred tretími narodeninami zaplo, začala voľne bežne prekladať z jedného jazyku do druhého, odpovedať mne slovensky, manželovi anglicky a z nás sa opäť stali sebavedomí rodičia prudko inteligentného potomka. Dodnes si síce vypomáha v slovenčine anglickými slovami typu Touchla som mravčeka, či Mami vezmi lyžičku a poď ma feedovať, ale v základe šťastne máme bilingválne dieťa.
Akurát sa ma minule moji rodičia pýtali, že načo bude našim dcéram Slovenčina v Ugande...
