Ako ma newyorský černoch naučil...

Pri mojich prvých cestách to bol tak trochu šok: „Čo sa tí ľudia čo majú na mňa vyškierať, však ma vôbec nepoznajú, prečo sa ma cudzí ľudia pýtajú ako sa mám, čo im je do toho?“ Keď môj americký manžel prišiel kedysi na čas bývať na Slovensko, bol veľmi prekvapený, že sa naňho na ulici nikto neusmeje. Mal dokonca dojem, že si ho ľudia nevraživo premeriavajú. A ja som nevedela ako mu vysvetliť, že sa takto pozerá každý na každého a nielen naňho... Neskôr nevychádzal z úžasu nad tým, že keď idem niekam s kočíkom električkou, málokedy mi niekto sám od seba pomôže. Potom prišiel môj pamätný zážitok z newyorského metra. Ponáhľala som sa skoro ráno na letisko JFK, nestíhala let. Vlak dlho nešiel, potom sa napchatý na prasknutie nekonečne kodrcal. Konečne sme prišli na zastávku pri letisku a ja sa v panike tlačím von – rovnako ako polovica osadenstva vlaku. Tesne po opustení dverí sa mi podarilo prejsť tenkými kolieskami môjho skoro tridsaťkilového kufra komusi po nohách v tenkých teniskách. Muselo to bolieť riadne. Rýchlo zmiznúť som nemala šancu, tak som sa otočila... Od nôh, ktoré som práve zranila pozerám hore a vyššie a vyššie a vyššie... Obrovský chlap, cez dva metre, cez sto kíl, obrovské bicepsy, špinavé montérky, čierny ako topánka, vpredu nejaký ten chýbajúci zub, proste presne týpek aký by jeden nechcel stretnúť v noci v tmavej ulici. Roztrasene som vysúkala „sorry“ a špekulovala, či mi iba vynadá, alebo aj jednu lupne... A namiesto toho som dostala milý úsmev, že to sa stáva a vzápätí aj gentlemanské vynesenie kufra hore schodmi... A tak v posledných rokoch keď prídem na Slovensko, už do bežného zamračeného sťažovacieho módu neprepínam. Nech si bárs známi myslia, že som čudná (však si to aj tak myslia už dávno). A viete čo? Čím ďalej tým častejšie sa mi stáva, že sa na mňa aj na tom Slovensku ľudia usmejú naspäť, a povedia mi niečo milé...