Rurálne základnéškoly v Ugande rozhodne rozvoja a pomoci potrebujú veľa.V triedach je 40 – 50 detí, nemajú knižky a so zošitmi je to tiežbieda, jediný zdroj informácií je učiteľ. A často sa stáva, že ani tenučiteľ učebnicu nemá a učí podľa poznámok, ktoré si sám naškriabal dozošita ako školák. Fakt – niekoľkí učitelia mi to potvrdili.
V taknaplnených triedach nie je čas ani priestor pre nejký individuálny prístup,samostatné myslenie sa nenosí a disciplína sa zvláda trstenicou. Poslaliby ste svoje deti do takejto školy? To už ani nehovorím o tom, že prvé triročníky základnej školy sú v miestnom jazyku, ktorý moje deti neovládajú –ugandské školy prechádzajú na angličtinu od štvrtého ročníka. A tiežperspektíva, že moje deti by boli jediné biele v celej škole, t.j.exotické a zvláštne ma nejako neláka.
Iste,v Ugande sa nájdu aj veľmi kvalitné medzinárodné školy – tie sú ale skorovšetky koncentrované v hlavnom meste Kampale – odtiaľto takých 360kilometrov. A napriek tomu, že to robí veľká časť bohatších ugandskýchrodičov – poslať deti v šiestich rokoch do internátnej školy sa mi nezdáako najlepší nápad.
V našomdistrikte žije niekoľko amerických a európskych rodín so školopovinnýmideťmi – všetci ich učia doma. Tak mi neostávalo iné ako sa touto myšlienkouzačať zaoberať. V prvom kole somsi vravela, že to predsa nejde, deti potrebujú sociálny kontakt s inýmideťmi ich veku, ale potom som si povedala, že by som nemala skraja zamietaťniečo, o čom nič neviem a rozhodla sa na to pozrieť serióznejšie.
Vybrala som sa navýzvedy ku kamarátke Američanke Laure, ktorá učí doma dvoch synov – majú teraz8 a 9 rokov. Laura má nakúpené americké knihy, učebnice, cvičebnice,príručky, podľa ktorých postupuje. Raz za niekoľko rokov, keď idú celá rodinana návštevu domov, chlapci absolvujú nejaké orientačné preskúšanie. Naposeldyboli v US v lete, všetko prebehlo bez problémov.
Laurini synovianevyzerajú, že by im čokoľvek chýbalo, sú to milí, normálni chlapci, občasbehajú a strašne vrieskajú, občas sa ako milé deti chovajú... Ich oteca niekoľko ďalších ľudí, ktorých som za posledné roky stretla boli tiežvzdelávaní doma – inteligentní, milí, príjemní ľudia, ktorí nevyzerali, že bymali problém nadväzovať spoločenské kontakty...
Laura so svojimisynmi 5 dopoludní v týždni sedí štyri hodiny – toľko ako by si odsedeliv škole, podľa kníh a príručiek im vždy vysvetlí učivo, diskutujes nimi, nechá ich samostatne pracovať... Na záver im zadá „domáce úlohy“,s ktorými im v prípade potreby v úlohe rodiča neskôr popoludnípomôže. Navečer ešte strávi sama hodinku – dve nad knižkami, aby sa pripravilana ďalší deň.
Tak som nad týmrozmýšľala a nakoniec sa rozhodla, že svoje deti doma učiť nechcem. Nie jeto ale preto, že by mohli mať v budúcnosti problém so spoločenskýmkontaktom. Podľa ľudí, ktorí takto vzdelávaní boli je to viac predsudok, nežpravda. Objavila som ale sama pre seba iné dôvody:
1. Je to veľkázodpovednosť. Domáce učenie sa dá robiť kvalitne a menej kvalitne, ja sinetrúfam vopred dohadnúť, ako dobrá by som dola ako učiteľka prvého stupňa nazákladnej škole. Nemám na to kvalifikáciu a nedokážem svoje schopnostiobjektívne posúdiť. Pre mňa ako rodiča je oveľa jednoduchšie nájsť čo najkvalitnejšiuškolu a ak sa mi zdá, že v nej moje dieťa nedostáva to, čo byv dobrej škole podľa mňa malo dostať, tak nájdem školu inú. Keďže ale niesom schopná objektívne zhodnitiť vlastnú prácu a výsledky môžem svojimdeťom poriadne skraviť vzdelávanie aj ich vzdelávacie schopnosti bez toho, abysom si to uvedomila.
2. Je to práca naplný úväzok. Považovala som za normálne a prirodzené, že kým sú moje detimalé, tak som svoju profesionálnu kariéru značne spomalila. Dnes pracujemonline 2-3 hodinky denne, ale ako dcéry dorastú do školského veku a nebudúmamičku už tak veľmi neustále potrebovať, plánujem pracovať viac – a robiťto, čo som vyštudovala a čo ma baví. Možno je to odo mňa sebecké, alecítim to tak.
Manžel mojedôvody akceptoval... Má to ale dôsledky, nakoľko ako sa naša staršia dcérapomaly blíži školskému veku, nás veľké rozhodnutia čakajú. Budeme musieťopustiť náš malý ugandský ostrovný raj a presunúť sa niekam, kde sa nájdu nejaké tie kvalitné školy. A budeme musieť doriešiť, či ono niekam je na Slovensku,či v Čechách (t.j. ako keby v mojej starej vlasti), v US(manželovej „old country“), alebo iba tých 360 kilometrov do Kampaly, odkiaľ tosem stále budeme mať blízko. Nebudeme riešiť iba to, že do ktorej školy dieťadáme, ale aj na ktorom kontinente...
