Fakt prvý: Smrťje súčasťou života afrických chudobných, ľudský život nemá posvätnú cenu akov rozvinutých krajinách.
Obrovská časťpopulácie afrických krajín žije pod hranicou chudoby.. Malária, AIDS a inéchoroby sú vysoko rozšírené, úmrtnosť je veľká. Bežný človek tu navštíviv priemere raz mesačne pohreb príbuzného, či známeho. Skoro každý tu užpochoval dieťa, rodiča, brata, sestru, príbuzných. Je to prežívanie zo dňa na deň, neustály zápas o to, aby saďalší deň bolo čoho najesť. Smrť je všadeprítomná, žije sa v jej tieni.A ak majú ľudia pocit, že niekto ohrozuje aj to máličko čo majú – ichpole, či jedinú kravu, veci bez ktorých neprežijú, tak v ich ponímaní jetakýto miestny konflikt obrana života a v rámci prežitia takýtočlovek neváha zabiť.
Fakt druhý: Akoprvé z civilizácie sa skoro vždy do najchudobnejších krajín dostanúmoderné zbrane.
Veľmi pekne tovystihol portugalský misionár otec Albert na severe Ugandy v roku 1988(citát preberám z knihy Ryszarda Kapucsinskeho Shadow of the Sun, ináčveľmi zaujímavé čítanie): Spory o pastviny pre dobytok medzi jednotlivýmiklanmi a kmeňmi boli a sú hlavne v období sucha bežnouzáležitosťou. V minulosti ale títo ľudia mali iba šípy a oštepy.Strhol sa boj, pár ľudí umrelo, život v dedinách išiel ďalej. Dnes títoistí polonahí bojovníci majú automatické zbrane. Začnú strieľať hneď zkraja,zmasakrujú celé dediny. Konflikty sa za storočia nezmenili, iba počty obetí.Moderná civilizácia k nám nedorazila. Nemáme tu elektrinu, telefóny,televíziu. Jediné čo dorazilo sú tie zbrane.
Fakt tretí: Vovojnách bojujú deti.
V oblastiach,kde ľudí kosia choroby a vojny, deti tvoria obrovské percento populácie.Počty nezaopatrených sirôt, najmä v mestách sú obrovské. Takéto deti,umierajúce od hladu, nadšene prijmú ponuku naverbovania do armády. Automatickémoderné ľahké zbrane zvládne aj dieťa. A títo mladí chlapci nemajú rešpektk životu, ktorý človek získava dospievaním a skúsenosťami a rovnakoani pocit sebazáchovy. Vrhajú sa do boja niekedy až s nezmyselnou odvahoua strieľajú, vraždia a mučia bez rozmyslu či morálnych zábran.
Fakt štvrtý:Skupiny veteránov, ktorí nemajú čo stratiť.
Pozostatkyrebelských skupín, armád zvrhnutých diktátorov a podobne. Chlapi, ktorí poukončení konfliktu ušli ozbrojení do džungle. Hladujú, a potom, čím prešlisa nevedia živiť inak ako kradnutím, lúpením, útokmi a masakrami. Tietoskupiny sú dôvodom, prečo sa DR Kongo nie a nie stabilizovať (v týchhorách a džungli sú armády neschopné oblasť vyčistiť), takto vznikla LRA,ktorá terorizovala sever Ugandy vyše 20 rokov a dali by sa nájsť ďalšiea ďalšie príklady.
Faktov,ovplyvňujúcich africké konflikty je oveľa oveľa viac (ani nespomínam korupciua nenažranosť veľkých spoločností, diamanty a podobne)... Čos tým?
Niekoľko storočídozadu, kým sme nežili v blahobyte, v ktorom žijeme dnes ajv Európe boli časté miestne boje a konflikty, akurát na rozdiel odAfričanov, Európania vtedy nemali k dispozícii tak efektívne zbrane. Ažraz aj Afričania nebudú hladovať, budú žiť na našej úrovni, tak je dosťpravdepodobné, že tiež začnú spory častejšie riešiť diplomatickou cestou...Otázka je, ako dlho to potrvá a akým spôsobom môžme ich rozvoju pomôcť.
