Áno, znova som sa vybral so svojou polovičkou do Tatier. Bývanie "po známosti" u kamarátovej rodiny vo Veľkej Lomnici predčilo naše očakávanie. Cestovanie z tejto zapadlej dedinky (aj keď len 9 km od Tatranskej Lomnice) už nebolo výhrou. Napriek tomu sme sa zmohli na chytenie autobusu do Popradu pred šiestou. O takmer 2 hodiny sme sa konečne "vylodili" na Štrbskom plese. Cieľ prvej cesty Kriváň. Tu je zopár foto.
Pod touto pyramídou ma odfotil môj otec asi pred 10 rokmi na mojej prvej túre na Kriváň. Žeby nostalgia? :-)
Obľúbené kamenné pyramídky - tentoraz v malom.
Milujem tatranské stráne pokryté trávou a kde-tu kosodrevinou. Dokážem ich fotiť znova a znova.
Táto foto je jasná ako facka: "SME na Kriváni!" - ja a Robo na titulke:-) - novinky som čítal vo vláčiku na Štrbské Pleso, tak reku, tu je dôkaz.
Keďže sme si chceli dať takú pohodovku na ďalší deň, rozhodli sme sa pre Beliansku jaskyňu, čo bolo výslovným želaním mojej polovičky. Môj návrh, že počkám vonku, "veď som tam už bol", sa nestretol s pochopením, tak som aj ja voľky-nevoľky musel vbehnúť do pažeráka tejto ľadovej diery. Prvých 200 metrov sme bežali naháňajúc skupinku nedočkavých turistov so sprievodkyňou (boli sme poslední, ktorých vpustili dnu) pred nami. To bolo celkom cool. Potom začal seriózny výklad po slovensky naživo a po poľsky zo všadeprítomných digitálnych zariadení. Tak to tu predtým nebolo. Fotenia som sa vzdal, predsa za 200 Sk žiadna pasia:-). Vstupné za 150 považujem za primerané.
Po východe z jaskyne, ktorý bol Poliakmi komentovaný slovami "Chvala Bogu" sme si to zamierili naprieč Belianskymi Tatrami. Nasleduje zopár vrcholcov tohto menej navštevovaného vápencového masívu.
Tak túto foto si budem nadlho pamätať. Pri vyberaní mi fotoaparát vypadol, odrazil sa od zeme do kosodreviny a kotúľal sa nevedno kam. Prvá desivá predstava bola, že skončil v plese na obrázku. Chvalabohu, kosodrevina je hustá a môj foťák sa zastavil nejaký meter nad vodou.
Tretí a posledný deň nášho "turistikovania" sme zavŕšili pohodovou cestou na Zbojníčku. Málokedy mi bol dopriaty tak nádherný deň v horách ako tento. Ľudkovia ležiaci na lavičkách a opaľujúci sa vo výške 1960 m.n.m. Všade "mír a klid" ako by povedal "múj rudý bratr Vinnetou". Tu sú tri zábery z tejto pohody.
A na záver pohľad na Tatry ako ich poznáme od pamätnej (nechcem písať nešťastnej - neviem či je to celkom pravda) víchrice. Zlomené ale aj hrdé - týčiace sa do nebies. Presne ako tie stromy - deti Tatier.
