Prvýkrát som do tejto malebnej dedinky len pár kilometrov od priemyselného centra Liptova, Ružomberka (Vlkolínec je jeho časťou), zavítal asi ako dvadsaťročný, keď sme robili tábory pre deti v areáli Jazierce, neďaleko mesta. Do pamäti sa mi vryl malý kostolík a vedľa neho hádam ešte menší cintorín, pre tú hŕstku obyvateľov, ktorá tam ešte zostala.
Malý potôčik sa tiahne naprieč dedinou
Úzka cestička po jednom zo svahov Veľkej Fatry návštevníkov zavedie na dolný koniec osady chránenej mohutným Sidorovom, vysokým 1099 m.n.m.
Vždy som sa túžil vrátiť. Možno pre moju pasiu v tichu a miestach, kde sa to nehemží ľuďmi. Niežeby pred dedinkou nestáli dva dlhé rady áut so zvedavými turistami... ale predsa - vo Vlkolínci to stále dýcha tradíciou. Možno aj preto, že stará babička sa pomaly poberá ku korytu miestneho potoka a pred očami zvedavcov mangluje prádlo priamo vo vode prýštiacej z malého vodopádu.
Ovečky roztrúsené po chotári
Zastavujeme sa na kus reči. Vraj ju turisti často vyrušujú. Tak sa na chvíľu odmlčíme. Zaujme ju, že moja manželka je z Oravy. Výrečne si nás premeria a nechá sa opäť unášať svojou prácou.
Táto žienka je jednou z osemnástich súčasných obyvateľov (leto 2011). Veru, niet sa čomu čudovať, mladí sú radšej v meste. Mnohí si pokúpili chalupy a prichádzajú na leto. V duchu si pomyslím, aké to musí byť v zime. Čo si miestni neodmetú vlastnými rukami, to nik za nich nespraví.
Jena z posledných
Prechádzame sa hore dedinou. Na jej najvrchnejšom konci sa nám naskytne krásny výhľad na biele ovce, ktoré ako obláčiky lemujú náprotivný svah. Už dávno som nevidel taký upokojujúci výjav. Sadáme si na lavičku a nadchýname sa.
Cestou naspäť sa zastavujeme v nejednej drevenici (jedna i s Betlehemom), ktoré sa ako špalier tiahnu popri ceste. Povedal by som, že je to skôr chodník, aj keď kde-tu idylku rušia odstavené autá chalupárov. Drevenice sú postavené na neprehliadnuteľných murovaných základoch, ktoré ich mali stabilizovať na prudko zvážajúcom sa svahu.
I takýto výtvor sa dá objaviť vo Vlkolínci
Vlkolínec sa rozlieha v nadmorskej výške 718 metrov nad morom a veru tých obyvateľov nemal nikdy na rozdávanie. Najviac v roku 1825, keď ich narátali 340. Žili tu partieri, poľnohospodári, ale i drevorubači. Obec pochádza z roku 1376, čo už je zopár rôčkov. Obci nepridal ani požiar v roku 1944 počas vojny. Stále sa v nej však zachovalo 45 objektov, z toho i zvonica (1770) a murovaný kostolík Navštívenia Panny Márie z roku 1875. V roku 1977 bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a v roku 1993 medzi pamiatky svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Drevená zvonica
Myslím, že právom. Už len ten pokoj, ktorý z nej dýcha, jednoduchosť a krása dávajú návštevníkovi tušiť, aký nádherný ale aj ťažký život si musel prežiť každý, kto mal to šťastie narodiť v tomto kraji vlkov. Preto ten názov - Vlkolínec.
Takto sa tu žilo
Klasické drevené okná a múrik na ochranu proti zosúvaniu
Na záver Janko Hraško v veľkou vyrezávanou lyžicou, lákadlom pre deti
Fotografie - autor
Prečítajte si moje ďalšie články o Slovensku.
