
Raz som s ním hral guľky na plaveckom. Nemohol som plávať kvôli ani neviem čomu, on kvôli svojej liečbe. Robo zomrel, keď mal 11. Ja mám 33 a uvedomujem si, že do večnosti to mám možno minimálne tak blízko ako do kolísky. Prečo to všetko píšem?
Vždy som chcel napísať niečo o „dušičkách". Je úžasné, že sú začiatkom novembra, keď stovky sviečok na cintorínoch prenikajú hĺbku tmy a matne osvetľujú náhrobné kamene s dátumami z minulosti. Už 22 rokov je mŕtvy - pomyslím si - ako ten čas letí.
Prichádzam k hrobu môjho dedka a babky v Slávičom údolí a nevdojak sa mi vynoria spomienky. Ako nás babka vždy bozkala pri odchode, ako nám dedko prikazoval zjesť poriadnu porciu šunky, keď sme prišli. Každý takýto pomník má príbehy, na ktoré spomínajú tí, ktorí prišli zapáliť jednu zo stoviek sviec. Niektorým už ani to nie. Zo solidarity dávam malý kahanec na vedľajší hrob, ktorý nikto nenavštevuje.
Aké je to tam na druhej strane? - pýtam sa často sám seba. Sú šťastní, smutní, ľutujú premárnený život?
Neviem. Viera mi niečo naznačuje, ale stále je väčšia časť zahalená rúškom tajomstva. Ako ľadovec, ktorého 80% je ponorených v hlbinách oceána. Taký je pomer večnosti voči pozemskému putovaniu?
Neviem. Niečo mi hovorí, že večnosť nikdy neskončí. Na cintorín budú prichádzať vždy noví a noví návštevníci, takí, ktorí sa práve narodili, ba takí, ktorí ešte ani nie sú na svete. Budú sa naháňať za svojimi povinnosťami a občas si spomenú na svojich blízkych, pre ktorých už neexistuje čas.
Odchádzam z ticha cintorína do svetla pouličných lámp a hluku autobusov. V duši sa snažím uchovať si pečať večnosti, ku ktorej som stále bližšie. To ticho a pokoj ľudí, ktorí sa zmierili so svojím údelom. Sľubujem sám sebe, že sa vrátim častejšie, aby som sa trochu priúčal večnosti. Aby v hluku tohto sveta vo mne nezanikla myšlienka na večnosť, keď už ani pre mňa nebude existovať čas.
A preto, aby som raz nebol zaskočený...
Venujem všetkým mojim drahým, ktorí ten prah už prekročili.