Po úžasnom lete strávenom v jej náručí sme si povedali, že by bola škoda neprísť aj v zime. Najmä, keď sme nadviazali dobré priateľstvá s miestnymi mladými. Bolo nás menej dobrodruhov, tak sme sa rozdelili do okolitých dediniek po dva kusy. Ja a kamoška Peťa do tej „mojej“. Bývanie sa mi ušlo u Míšu – mladíka, ktorý sa práve vrátil z vojny v ďalekom Charkove (možno 1500 km). Vraj nemusel, ale chcel rukovať.
Míšovi rodičia, už postarší, sa o mňa starali až nadmieru. Jeden večer mi dokonca napustili plnú vaňu teplej vody, ktorú neviem ako dlho museli zohrievať. Ja som si však práve vtedy zmyslel mať 39C teplotu a v ten večer si ma miestna teta doktorka (takmer budúca svokra(!), ale o tom nabudúce) nechala na pozorovanie u seba. Keďže na večer v zime v dedine centrálne vypínali elektrinu, prežil som zopár krásnych večerov pri rozprávaniach tety, ktoré mi dali lepší pohľad na Ukrajinu ako všetky prečítané materiály.
Míša s kamarátmi sa mi zase postarali o „iné“ kultúrne vyžitie. „Poznáš ukrajinskú disko?“, snažili sa ma ukecať sľubujúc všetko od alkoholu až po miestne fešandy. Tak som sa nechal – čo tam po tom, že teplota mi ešte neklesla pod 38! Toto nie je Slovensko, to chcem zažiťJ. Začalo to pri vchode do kulturáku – „Dva rubli maješ?!“ Kamoši zaplatili za mňa. Tma, kopec ľudí, po domácky vyrobený stroboskop, minútové pauzy po piesni... Pridal som sa k hlúčiku tancujúcich. Nikdy som nebol na slovenskej diske, ale tam som sa cítil ako Elvis v časoch najväčšej slávy. Kamoši si po čase všimli, že netancujem slaďáky. Tak mi priviedli Natálku, inak veľmi pekné a milé dievča. Študovala výšku v Užhorode, čo sa podarí len málokomu. Pre peniaze, samozrejme.
Tak som ju vykrútil a tešil sa, že som to v zdraví prežil. To som nemohol tušiť, aký „bes“ nás čaká nasledujúci deň. Mládeži sa naša účasť zjavne zapáčila a tak sme boli pozvaní na párty v užšom kruhu. Vraj niekde v dome učupenom za dedinou. Naložili nás do Lady spolu s velikánskou tortou. Párty bola v plnom prúde, keď sme dorazili, akurát nás hneď zapojili do nejakého tanca spojeného s bozkávacím rituálom. Chuderku Petru si hneď vyhliadol jeden (možno už i podgurážený) chlapík a stále s ňou chcel tancovať, čo by mu dalo možnosť pre ďalšie bozky. Tak som sa zase musel tváriť, že s ňou chcem tancovať JA. Jedlo a najmä alkohol – škoda reči! Asi za celý rok som nezjedol toľko „podozrivého“ jedla ako za 3-4 hodinky tam. Keď sme sa chceli o 3:30 slušne zdvihnúť, ešte sme museli okúsiť našu „spolucestujúcu“ zo Žiguli. Keď už ma Peťa kopala pod stolom, ponúkol sa chalan sediaci pri mne, že nás zvezie. Narátal som mu asi zo 6 pohárikov (pije sa z decových!) vodky. Tak som začal točiť niečo, akože by som si JA rád zajazdil na jeho Lade. Na toto ma umlčala jeho kamoška: „On je v pohode, on skoro nič nepil.“ Tak sme sa nalodili a štyridsiatkou sa kolísali od kraja ku kraju.
Odýchol som si až v bezpečí mojej izby. Nie však nadlho. Asi po hodine si môj žalúdok povedal „DOSŤ!“ a ja som sa porúčal na záhradnú latrínu, bežné to vybavenie. Posedel som si dobrú chvíľku v mojom tenkom pyžamku. Vôbec mi to v tej chvíli nevadilo J . Na raňajkách (trochu skrehnutý), ktoré som zdvorilo MUSEL odmietnuť, som sa pýtal uja: „A koľkože je tých stupňov?“ A on nato flegmaticky: „Mínus 17, synak“. Tak toto bola moja prvá ukrajinská zima.
A ešte zopár foto na záver. Sú staré a naskenované v malej kvalite. Dúfam, že aj tak potešia.
Deti vždy kamarátske a bezprostredné
Serhej a Petro s vlastnoručne vyrobeným Betlehemom
Že má môj šál snehuliak, to som zistil až oveľa neskôr
Zamrzla nám zadná náprava na dodávke - rýchly spôspb opravy:-)
