Prekonal som všetky nástrahy našej MHD, ktorá, ako sa hovorí, je ako smrť (nikdy nevieš kedy príde), čaká ma ešte dostať sa na desiate poschodie v našej novej budove. To je zavše tvrdý oriešok. Zopár ráz som to vyriešil svojsky. Počkal som si, až sa tých 20 ľudí nasáčkuje do výťahu a mne vzápätí prišiel iný, len pre mňa.
Dnes sa rysovalo niečo podobné. Húf kolegov sa ako stádo nahrnul do prvého výťahu. Tlačiac sa ako sardinky v konzerve. My, traja chytráci, sme si počkali. A vskutku - otvára sa iný výťah a ja, s pocitom ako majster sveta, nastupujem. Každý stlačí svoje číslo a kolega sa s gestom úľavy opiera.
Druhý len prehodí: „Čo tak sa oprieť trochu ďalej?“ – neskoro.
Na paneli veselo svietia všetky poschodia vrátane troch podzemných J. Neviem či mám zúriť alebo sa smiať.
Cesta sa samozrejme patrične predĺžila a my sme na každom poschodí niekoho nabrali. Každý kuká na ovládací panel ako puk a kolega s pocitom viny opätovne vysvetľuje: „Áno, to som ja, ten šikovný!“
