Vracal som sa z oslavy kamarátových narodenín. Na zástavke je narvané. Otupení a rozjarení mladíci a devy čakajú na prvý nočák. Nikoho netrápi veľký skín, ktorý do niečoho kope. Keď sa prizriem bližšie, s hrôzou zisťujem, že je to NIEKTO... chalan ostrihaný na punk s veľkým „kakadórom“ na hlave. Snaží sa kryť si hlavu. A všetci sa len prizerajú. Nikto ani prstom nepohne.
Neskôr s hrôzou zisťujem, že ten skín je môj bývalý spolužiak. Ani ja však nemám odvahu odporovať.
My ľudia sme naozaj zvláštni. Takí rôznorodí. Stačí sa poobzerať okolo seba. Naháňame sa za kariérou a na druhej strane ležíme na uliciach len tak pohodení osudu za pokrm. Jazdíme v drahých džípoch, bývame v luxusných domoch, ale aj zomierame od hladu, smútku, nelásky. Zabávame sa priateľmi a predsa tak často zostávame opustení.
Ženieme sa za tým, čo nesýti, zakrývame si oči pred tým, čo nechceme vidieť... a predsa nie sme šťastní! Keď niečo dosiahneme, túžime po inom. Záujem len o seba a svoje dobro nás privádza k znechuteniu a odporu.
Tento stav sme dohnali až do absurdity.
Sú však na svete aj iní ľudia, ktorí si nevybrali. Oni žijú vo svojom „čiernom“ svete a sú šťastní, že žijú.
Carlos a Mani, ktorí nemali šancu vybrať si
Ich život je často krutý, trpia a zomierajú na choroby, ktoré sú pre nás smiešne. Každý deň urputne bojujú o chlieb a predsa majú veľkú túžbu žiť. Ja osobne som asi nikdy nevidel tak šťastné tváre ako deti zo sirotinca v Luande, hlavnom meste Angoly pri hraní obyčajného futbalu. Čo na tom, že mnohí behali bosí po horúcom asfalte.
Deti v Luande (Angola) - bez rodičov a predsa s veľkou chuťou žiť
Prečo toto všetko píšem? Možno preto, že sám patrím medzi ľudí z „bieleho“ sveta. Nechcel by som, aby toto zamyslenie bolo len zúfalým výkrikom do ticha.
Ako raz niekto povedal: „Nejde o to zachrániť celý svet, ale pomôcť aspoň jednému človeku.“
A možno sa čierny a biely svet začne približovať. A zmení sa...
Škola ako nádej pre lepší život
Fotografie - Soledad Maria Quiroga - dobrovoľníčka z Argentíny
