Pochádzate z Oravy, z krásneho ale i drsného kraja. Ako si spomínate na svoje detstvo?
Moje detstvo bolo prekrásne a dnešná mladá generácia mi ho môže závidieť. Čím som starší, s tým väčšou nostalgiou spomínam na krásnu Oravu, na búrky, priateľov, na mesto, ktoré malo vtedy len 3,5 tisíc obyvateľov. Každý každého poznal. Bolo to niečo krásne.
Ako sa chlapec z Oravy dostal k futbalu?
V Dolnom Kubíne sme bývali hneď vedľa ihriska, kde sme sa po škole pravidelne stretávali. Žil tam pán Greguš, starý mládenec, ktorý nás dostával do tajov futbalu. Ako všetci chlapci z dediny, aj my sme všestranne športovali.
Boli v tom čase v regiónoch lepšie podmienky pre šport?
Podmienky boli vyslovene amatérske. Boli tam však ochotní ľudia, ktorí sa zaujímali o šport, či už pán Milan, pán Baričák, pán Kutlík, ktorý nás v zime dostal na lyžovanie. Brali sme to s veľkým oduševnením, s túžbou súťažiť medzi sebou. Tá partia bola veľmi silná, stretávame sa dodnes.
Takže do veľkého futbalu ste sa dostali až vo VSS Košice?
Nie, do veľkého futbalu som sa dostal v Dolnom Kubíne, kde som po gymnáziu absolvoval základnú vojenskú službu. Kubín vtedy hrával východnú skupinu 1. divízie. Tam som stretol hráčov ako Jaro Borčok, Tibor Smatana, Peter Baláž, Miro Smatana a Stanislav Smolka. Po skončení vojenskej služby som dostal ponuku zo Strojární Martin k pánovi Jačianskemu, ktorý mi veľmi dôveroval. Považoval by som ho za svojho druhého otca. Na jednej bol ku mne veľmi tvrdý ako tréner, ale ako človek v súkromí veľmi ľudský.
((1))
Potom ste sa dostali do VSS. Aké to boli roky?
Naše mužstvo bolo nadpriemerne technické a obľúbené. Pri trochu väčšej vôli po úspechu malo na federálny titul. Skončili sme raz druhí a raz tretí. Človek sa tam mal stále čo učiť. Chlapci mali víťazné východniarske srdce. A aj spolupráca s mestom bola vynikajúca.
Prečo ste teda prestúpili do Slovana?
Vypadli sme do druhej ligy a ja ako reprezentant som mohol ísť do ktoréhokoľvek klubu. Dostal som ponuku zo Slávie, Sparty aj Ostravy. V Slovane však hrával Tóno Ondruš, ktorý ma prehovoril od Slovanu. Bez dlhého rozmýšľania som išiel, pretože Slovan bola pre mňa túžba ako pre každého futbalistu. Od roku 1977 som zostal v Bratislave.
Ako si spomínate na ligové súboje? Bola to napríklad aj éra veľkej Trnavy.
Tie boli úžasné. Pamätám si, keď sme ešte ako VSS vyhrali s Trnavou 2:1. Keby sa dalo vtedy odísť, ani jeden hráč Trnavy by tam nezostal. Všetci boli tak dobrí, že by určite hrávali v zahraničných kluboch, či už Adamec, Kuna, Dobiáš alebo Hrušecký. Dnes by ich neboli udržali. To bola silná stránka komunizmu. Držali nás tu, mali sme lepšie podmienky ako obyčajní ľudia, ale liga bola neporovnateľne kvalitnejšia. Národ žil futbalom, na zápasy Sparta – Slovan alebo VSS – Lokomotíva chodili plné štadióny. Atmosféra bola neopísateľná, pretože diváci milovali hráčov a hráči si vážili divákov. Samotná hráčska kvalita bola na vysokej úrovni.
V dnešnej dobe sú oveľa lepšie podmienky, hráči môžu ísť do zahraničia. Aj kvôli tomu taká slabá liga?
Podľa môjho názoru je problém aj v tom, že kádre sa rýchlo menia. Aj dnes by som vám vedel povedať zostavu Trnavy – Geryk alebo Keketi, Dobiáš, Majerník, Jarábek, Hagara, Hrušecký, Kuna, Fandel, Adamec, Kabát, Farkaš, Timkovič. To mužstvo hralo pokope 7-8 rokov. Priťahovalo divákov. Súdržnosť medzi divákom, hráčom ma klubom bola na vysokej úrovni. Vernosť hráčov a divákov ku klubu bola na úrovni anglických divákov.
Ešte predtým ste boli na ME, kde sme získali historický titul.
Ako náhradník som nemal možnosť zasiahnuť do finálových zápasov, ale cez to všetko som bol súčasťou kolektívu, ktorý prekvapivo získal titul majstra Európy. Mali sme vynikajúce mužstvo, v kvalifikácii sme porazili Portugalcov, Angličanov, neskôr Holanďanov, Nemcov. Škoda, že po zisku titulu súdruhovia nesplnili svoj sľub a nepustili nás ísť hrať do zahraničia. Za zvláštnych okolností sa tento sľub zrušil a my sme stratili motiváciu a tým pádom aj dôveru k ľuďom, ktorí nás sklamali.
Najpamätnejší okamih vašej kariéry?
Mám len jeden, o ktorom všetci vedia – gól Anglicku v kvalifikácii. Bol dôležitý, lebo sme postupovali a aj preto, že išlo o Anglicko. Mal som obrovskú radosť z ľudí, ktorí sa tešili. K divákom sme boli veľmi pokorní a slušní. Nemali sme takú reklamu ako dnešní futbalisti, ale diváci si nás veľmi vážili.
Vráťme sa k Slovanu – získali ste majstrovský hetrik a následne ste sa museli zachraňovať v lige. Ako je to možné?
To bolo práve tým nesplneným sľubom, že môžeme ísť do zahraničia. Väčšinou (či to bol Ondruš, Marián Masný, bratia Čapkovičovci, Koloman Gogh) sme stratili chuť a motiváciu, čo sa odzrkadlilo aj na výkonnosti. Cítili sme sa podvedení.
((2))
Zo strany koho?
Zo strany Zväzu a niektorých osôb, ktoré nesplnili sľuby, ktorým sme verili.
Vy ste sa ale dostali do španielskeho Cádizu.
V Cádize som bol krátko. Bolo to úžasné futbalové mesto. Andalúzia je prekrásna a ja som mal možnosť spoznať všetky mestá od Sevily, Huelvy, Cádizu... tradície býčich zápasov, flamenco. Hráči boli ku mne veľmi milí. Mal som však už 33 rokov.
Nebol to skôr krok späť pri úrovni vtedajšej federálnej ligy?
Keď nás nakoniec pustili, bolo to už neskoro, aby sme sa presadili v zahraničí, pretože zenit sme už mali za sebou. Bolo to na to, aby si človek išiel privyrobiť. Škoda, že nás nepustili skorej. Závidím hráčom, ktorí môžu ísť do zahraničia v 18-tich – 20-tich a môžu sa presadiť. Ja som mal svoj zenit už za sebou.
Je to podľa vás dobre, keď mladý hráč ide do akadémie Arsenalu alebo Barcelony?
Z určitého pohľadu áno. Naučí sa reč, naučí sa žiť profesionálne bez rodičov. Na druhej strane záleží veľa aj od šťastia a kolektívu. Niekedy je možno lepšie, keď sa mladý hráč dostane do našej ligy. Ak by nemal v zahraničí hrávať, potom je lepšie hrať našu prvú ligu.
To sa stalo aj Petrovi Dubovskému v Reale Madrid.
Áno.
Ešte pre rokom ‘89 ste trénovali v Kuvajte.
Trénoval som tam dorastencov tri roky. Bolo to poučné stretnúť sa s inou kultúrou, mentalitou, počasím, spôsobmi, náboženstvom.
Ako vás objavili ako trénera?
Mal som priateľa, ktorý vedel slovensky a zobral ma tam do klubu. Bola to pre mňa veľká škola.
Čo pre vás znamená Slovan?
Slovan je klub, za ktorý túži hrať väčšina mladých futbalistov. Mne sa to podarilo. A aj ako tréner som urobil dobrú robotu. Slovan bol vo federálnej lige druhý, tretí a aj prvý. A potom tri slovenské tituly. Bol som rád, že som mohol pracovať s kolektívom, ktorý tam bol.
Najlepší z nich – Dubovský?
Petra som začal trénovať už ako dorastenca. Spolu sme prechádzali jeho životnými etapami. Bol to mimoriadne dobrý chlapec a veľký talent. Vysoko som si ho vážil, aj jeho rodičov. Bolo mi ľuto, že taký dobrý futbalista musel odísť.
Čo hovoríte na negatívne reakcie zvyška Slovenska na Slovan?
Na Slovan sa chce každý vytiahnuť. Presne ako na Barcelonu a Real. Preto sa vytvára aj tá atmosféra. Nič zlé v nej nevidím, pokiaľ nedochádza k násilnostiam, ale pravda je taká, že Slovan je Slovan.
Blýska sa Slovanu na lepšie časy s ľuďmi ako Tittel, Pecko, Švehlík?
Myslím si, že to nie je ani tak o klube ako o majiteľovi a sponzorovi. Stav klubu sa zlepšoval už s pánom Černákom, ktorý vytiahol Slovan z hniloby. S novými majiteľmi to vyzerá na najvyššie ambície v priebehu 2-3 rokov. A to je správne, lebo Slovan by mal mať také miesto. Hráči, ktorí zaň hrali, si to zaslúžia. Je mi ľuto, že sa nikto nerozlúčil napríklad s Lacom Peckom, ktorý odohral 420 zápasov. V zahraničí sa s takouto osobnosťou vedia rozlúčiť iným spôsobom. Históriu klubu totiž nerobia funkcionári, ale hráči, tréneri a diváci. V tomto smere dosť zaostávame.
Hniloba v Slovane – bola zapríčinená vedením pána Duckého?
To by som nepovedal. Pán Ducký dal do Slovanu dosť peňazí. V ďalšom období Slovanu ublížila skôr skupina ľudí, ktorá z neho skôr vyťahovala peniaze ako ho budovala. Zbúrať niečo je veľmi ľahké, ale postaviť ťažké. Verím, že aj príchodom nových sponzorov sa za krátku dobu Slovan dostane tam, kde zaslúžene patrí. A spolu s Trnavou vytvoria takú atmosféru, za ktorú sa nemusia hanbiť ani veľké európske kluby.
Pre vás osobne – bola by to výzva stať sa znova trénerom alebo funkcionárom v Slovane?
Viete čo, ja sa ničomu nebránim. Viete ako to skončilo s neúspechom reprezentácie. Víťazstvo má veľa krstných otcov ale neúspech len jedného – trénera. Momentálne som spokojný, moja práca ma napĺňa a uvidíme, čo ukáže budúcnosť. Futbal je môj život a určite mi nič v dianí slovenského futbalu neujde.
((3))
Ako to, že ste trénerom, ktorého hráči rešpektujú?
S hráčmi som nikdy nemal problémy. Trénoval som veľkých hráčov – Dubovský, Tittel, Glonek, Pecko a veľa ďalších. Vždy som sa v kabíne snažil určiť pravidlá spolu s hráčmi. Snažil som sa byť k nim férový a vytvoriť partiu, ktorá ťahá za jeden koniec. Nehľadal som len dobrých futbalistov po kvalitatívnej stránke, ale aby boli aj priateľmi, pomáhali si. Často to bolo cítiť. Jeden zlý vám rozbije mužstvo. Dnešná mládež asi už uverila, že sú tak dobrí, aké majú podmienky v zahraničných kluboch. Pozitívne ma prekvapil Škrteľ, ktorý má dobré predpoklady.
Je to výhoda, keď bol tréner predtým hráčom?
Možno v tom, že sa viete do hráčov v kabíne vžiť. Jedného musíte pohladkať a druhého, čo moc vyskakuje, reznúť cez kríže. Je to na intuícii trénera. To sa proste nedá naštudovať. Človek, ktorý zažil viacero trénerov, vie porovnávať, kto sa ako zachoval. Ja som mal to šťastie, že som zažil pána Jačianskeho alebo pána Malatinského, ktorý bol určite najlepším trénerom slovenského futbalu. Nebol však docenený, lebo sa nešplhal po červenej zástave ako iní.
Na druhej strane takému vynikajúcemu hráčovi ako Adamec sa trénersky nedarí.
Neviem. Možno nemal to šťastie, možno sa hráči nevedeli vysporiadať s jeho názormi. Možno chémia medzi ním a hráčmi nebola na úrovni, ktorú očakával.
Prečo sa Slovensko nedostalo po rozdelení tam, kde sú momentálne Česi?
Česi mali tú výhodu, že po rozdelení štátu sa dostali do finále Majstrovstiev Európy a tým pádom hráči začali hrávať stabilne v zahraničných kluboch, čo sa nám nestalo.
Ale tiež sa tam museli prebojovať.
Áno, ale väčšina z nich už hrala v zahraničí. Našich išlo von pár a nehrávali. U nich Rosický, Koller, Čech, Nedved. Mali aj vynikajúceho trénera.
V hokeji ich aspoň trochu dobiehame, vo futbale sme ešte nič nedosiahli.
Záber hráčov vo futbale nie je taký veľký. U nás je nepredstaviteľné nepostaviť Vitteka a v takom Španielsku sa na ME nedostal hráč ako napríklad Raúl.
Prejdime k reprezentácii. Vy ste sa vzdali funkcie reprezentačného trénera hneď po nástupe pána Laurinca do funkcie predseda SFZ. Prečo?
Nesúhlasil som s tým, čo sa na konferencii dialo. Bolo to jedno veľké divadlo, veselohra, kde sa zosmiešnil celý slovenský futbal. Dovolím si tvrdiť, že keby tam sedel pán Štepka z Radošíncov, určite by mal nový motív pre komédiu alá slovenský futbal.
Môžete špecifikovať jednu konkrétnu vec, ktorá vám prekážala?
Nie jedna. Bolo viacero vecí, ktoré mi vadili a ako tréner Slovana som bol presvedčený, že niektorí ľudia Slovanu viac závideli ako mu chceli pomôcť.
Prečo ste teda prijali opätovnú ponuku stať sa trénerom reprezentácie? Zmenilo sa niečo k lepšiemu?
Prišiel za mnou jeden môj priateľ a povedal mi, že v živote sú veci, nad ktoré sa treba povzniesť a tomuto človeku som povďačný za to, že som sa stal reprezentačným trénerom.
Vy ste ešte ako tréner boli známy tým, že ste mali viaceré strety s médiami.
Nemal som s nimi problém. Len som povedal svoj názor, ktorý nekorešpondoval s predstavami niektorých z nich.
Ako to bolo medzi vami a Šebom?
Bola to nafúknutá bublina, ktorá vyhovovala nemenovanej televízii. Každý hráč musí dodržiavať určité pravidlá hry. Viete si predstaviť, žeby Torres po vystriedaní v semifinálovom zápase sa obliekol do civilu a išiel medzi španielskych divákov?
Čo hovoríte na kauzu sekretára SFZ pána Wänkeho?
K tomuto sa musí vyjadriť polícia. Čo mám ja k tomu povedať?
Už ako splnomocnenec vlády pre mládež a šport ste sa vyjadrili za odstúpenie pána Laurinca v súvislosti s kauzou pána Wänkeho.
Každý sme za niečo zodpovední, ja som sa po neúspešnej kvalifikácii vzdal postu reprezentačného trénera. Prezident SFZ je predsa zodpovedný za slovenský futbal. Tým nehovorím len o prvej lige, ale hovorím aj o nižších súťažiach od Ubly až po Bratislavu.
A váš názor na rozhodcov a ovplyvňovanie zápasov? V Nemecku sme zažili veľkú kauzu...
Indície boli, ale pokiaľ sa nič nedokáže... Určite boli zápasy, kde ma výkony rozhodcov nenadchli. Inokedy sa mi nepáčili výkony hráčov. Som však hlboko presvedčený, že barážový zápas v Španielsku nebol korektný. Keď o niečo ide, pravidlá sa môžu zmeniť aj počas kvalifikácie, čo sa aj stalo a nikomu to nevadilo.
Aká by mala byť úloha štátu pri rozvoji športu?
Určite pomáhať mladým športovcov, vytvárať im podmienky. Úlohou obcí, miest a VÚC je, aby postavili pekné štadióny. Všade vo svete patria štadióny mestám. Ako kedysi bol pýchou mesta mrakodrap, dnes sú ňou športové areály. Mladá generácia potrebuje priestor a čas. Ťažko sa bojuje proti drogám, keď nemáme podmienky pre šport. Dnes sa športoviská odsúvajú na okraj miest.
Nie je to aj tým, že ľudia zodpovední za predaj pozemkov volia radšej osobný zisk?
K tomu sa nemôžem vyjadrovať, ale starostovia a mesto by mali byť tvrdší.
K vám osobne som čítal námietku, že pri rozdeľovaní peňazí ste podporili väčšinou straníckych kolegov.
V tomto mám čisté svedomie. Ihriská staviame pre deti a pre obce, nie pre politické strany. Napríklad v Smrečanoch, kde je starosta z SDKÚ, poslanci zo SMER-u a deti sú koho?
Určite je to rozdelenie spravodlivé v porovnaní s minulou vládou, ktorá nepostavila ani jedno ihrisko.
Tento rok ideme stavať 150 ihrísk, budúci 200. Do konca volebného obdobia ich chceme postaviť približne 600. Snažíme sa vytvárať aspoň základné podmienky pre športovanie. Ale mestá by mali byť aktívnejšie.
((4))
Veľa ľudí obviňuje známe osobnosti, že idú do politiky len kvôli peniazom. Aký bol dôvod vášho príchodu do politiky?
Ja som mal ponuku zo Sankt Petersburgu, keď odtiaľ odchádzal pán Petržela. Stretol som sa s prezidentom klubu, bolo to pred voľbami. S tými podmienkami, čo mi ponúkali, by som mohol byť po roku spokojný. Ak mám byť úprimný, mňa trápi úpadok slovenského futbalu.
Ako splnomocnenec vlády môžete urobiť viac pre futbal?
Pre futbal nie. Pre šport robíme olympiády a rôzne akcie. Čo sa týka futbalu, tam si musí urobiť poriadok SFZ, dať väčší priestor ľuďom, ktorí chcú robiť na Slovensku. Nie len tým, ktorí odídu do rôznych komisií do zahraničia. Aj to je potrebné, ale na Slovensku je málo dobrovoľníkov, ktorí by sa venovali tým talentom, ktoré vidím, keď chodím po Slovensku. Ale je aj veľa ľudí, ktorí mu chcú pomôcť, treba ich však osloviť rozumnými projektami.
Ale je to asi aj vo financiách – keď je nejaký chlapec s talentom na Orave a rodičia nemajú peniaze.
To je zase vec klubov, aby toho chlapca našli a dali mu možnosť študovať. Kluby musia mať vyhľadávačov talentov, to nie je na vláde.
Vy osobne – cítite sa v politike doma?
V politike sa necítim doma, pretože sú veci, ktoré niekedy nemôžem počúvať. Napríklad keď niekto rozpráva o tom, ako zle robí táto vláda a pritom rozpredal podniky s miliardovou hodnotou. Niekedy mi je z toho zle. Bohaté firmy by mali byť hlavnými sponzormi športových klubov alebo zväzov. Taký Enel je hlavným sponzorom amatérskeho futbalu v Taliansku. Prečo by nemohol sponzorovať amatérsky futbal na Slovensku. To pán Dzurinda asi zabudol dať do zmluvy.
Pán Micheľ je zase v SDKÚ. Čím vás oslovil práve SMER-SD?
Ja som bol sympatizantom SMER-u. Pred ôsmimi rokmi som sa zúčastnil ich kampani po Slovensku. Spoznal som mnoho mladých ľudí ako Robo Kaliňák, s ktorým som spával na izbe, Monika Beňová, pán premiér. Ľudí, s ktorými som sa dobre cítil. Takí, čo chceli v živote niečo dokázať a to sa mi páčilo. Politika pána Fica sa mi páči, poznám ho bližšie ako človeka. Myslím, že jeho vzťah k Slovensku je úprimný a chce, aby sa tu ľudia mali stále lepšie. O tom som hlboko presvedčený a preto som aj vstúpil do politickej strany SMER, ktorá je pre mňa prvá a posledná, kam som vstúpil.
Pán Fico je síce najpopulárnejším politikom, na druhej strane veľmi kritizovaným v intelektuálnych kruhoch.
Kto sú intelektuáli?
Podnikatelia?
Podnikateľ sa díva na biznis. Je to tak?
Ale predsa zdravé podnikateľské prostredie musí existovať za každej vlády.
Máte pravdu. Ale nemôžete predať majetok s hodnotou 200 miliárd za 30 miliárd. Nemôžete predať pod cenu najziskovejšie štátne podniky.
Nemáte pocit, že politici oslovujú známe osobnosti, akou ste aj vy, len kvôli preferenciám?
Oni ma neoslovili, to zle kladiete otázku. Nikto za mnou neprišiel. Prvé sedenie bolo v Petržalke a ja som tam prišiel. Bolo to môjmu srdcu blízke, tak som išiel za nimi.
Ako si predstavujete svoju ďalšiu politickú kariéru?
Neviem, ja si na politickej kariére nezakladám. Robím to preto, že ma napĺňa venovať sa mladým ľuďom, ktorí chcú športovať. Chodím po Slovensku, organizujeme rôzne súťaže, otvárame ihriská, snažíme sa mladým pomáhať, čo sa týka športovania. Prestaňme sa hrať na výkonné výbory a komisie, šport treba oživiť mladými ľuďmi. Nikto sa im však nevenuje. Každý by chcel byť iba pri predaji Dubovského, Hamšíka alebo Škrteľa. V malých mestách sa to už začína prebúdzať. Začína sa lepšie pracovať s mládežou a je to cítiť.
Foto - autor
Všetky moje rozhovory na blogu si môžete prečítať tu.
