Dušičkové dni sú už za nami. Opäť sa na nás vrhol neúprosný kolobeh života, ktorý je také ťažké prerušiť, ba často ho preruší až smrť. Mnohokrát smrť blízkeho, ktorá nás donúti zastaviť sa, predýchať stratu nielen milovaného človeka, ale aj prebudenie zo sna, že smrť je čímsi ďalekým, niečím, čo sa nás ani náhodou nemôže týkať.
Prečo to všetko? Veď dušičky sú ta-tam, my sa naháňame za povinnosťami, ktoré sú „neodkladné“ a cintoríny si naďalej žijú svojím pokojom dýchajúcim večnosťou.
A prečo nie? Vo mne ešte stále doznieva nostalgia, vidím jesenné lístie lemujúce dlhé chodníky Ondrejského cintorína. Alej stromov, zopár ľudí pod krížom a napodiv - kŕdeľ štebotajúcich vrabcov. Hroby, ktoré poznačil čas, nevýrazné písmená, ktoré nemôžu povedať veľa o ľudskom príbehu.
A posvätnosť. Alebo bázeň voči tým, ktorí nás predišli. A či rešpekt voči smrti samej, s ktorou si raz všetci potrasieme ruku. Pokoj, ticho, bázeň, clivota, smútok, spomienky, pokora, nezodpovedané otázky – to všetko môžete nájsť na cintoríne. Taký sortiment emócií vám neposkytne ani najväčší hypermarket či najlepšia reklama.
A na konci toho všetkého bliká nádej. Nádej a viera, že existuje niečo, čo dáva smrti zmysel. Na Ondrejskom cintoríne sa vždy rád pristavím pri urne s pozostatkami Jula Satinského - človeka, ktorý sa mi spája s dobrotivosťou objímajúcou celé ľudstvo, alebo radšej každého človeka jednotlivo. V mysli sa mi vynárajú jeho glosy po boku ďalšieho velikána Milana Lasicu, jeho dobrácke gestá a šarm vlastný jeho postave a intelektu.
Stojím tam a cítim radosť na duši. Nad urnou strom alebo skôr ker, ktorý sa skláňa akoby sa chcel prihovoriť odpočívajúcemu. Preniká ma pocit Božej prítomnosti, akoby vánok, keď sám Boh prechádza. Pomaly sa vzďaľujem, aby som ich nerušil. Boha, ktorý sa prišiel ako obvykle porozprávať s Julom Satinským. O tom ako sa má, čo svet naokolo, čo hovorí na nebo, ktoré bolo stvorené pred vekmi a pripravené všetkým, ktorí prežili svoj život tak pekne ako ujo Klobása.
Odchádzam poučený v snahe prežiť svoj život pekne, aby ľudia raz povedali o mne, že som bol človekom s dobrotivým srdcom. A možno sa raz aj pri mne pristaví sám Boh. Len tak na kus reči.
„Pán Satinský, neverím, že by človek ako vy nevedel napísať peknú knihu pre deti “, povedal som mu. Skromne vytiahol hŕbu popísaného papiera a tak vznikli krásne Príbehy uja Klobásu. (Daniel Hevier o spolupráci s Julom Satinským)
