Vedela som, že ak rýchlo neodídem, zostanem... Áno, ja som dala výpoveď a odchádzala s vidinou lepšieho miesta. No pravda bola taká, že som sa bála. Bála som sa, že tam navždy ostanem, že potom,... Neskôr už nebudem vedieť takto odísť. To miesto, to pracovisko som milovala i ľudí okolo seba. Do dnes ich považujem za kamarátov, časť akejsi rodiny...
Stále som si nezvykla, že tam už nepracujem, napriek tomu, že som už na treťom mieste. Stále sa pýtam na kolegov, stále sa v mysli vraciam tam, kde mi bolo dobre.
No občas, keď tam prídem na chvíľočku, už viem, že tam nepatrím. Cítim to. Ja, ani ty, ani oni nezabudli, ale vieme, že je to raz tak... Snívam však, že keď doštudujem, prídem. Tak ako som sľúbila...Tak ako sa i deti vracajú domov, tak sa vrátim i ja.
V piatok sa budem lúčiť zas. Nebudem plakať, ani sentimentálne spomínať. Vlastne sa teším. Teším sa, že zavriem za sebou dvere... a už sa tam nevrátim. Mala som svoju prácu rada, našla aj dve skvelé priateľky, ale nie som tam doma...
Práca je miesto, kde trávime viac času ako doma, tam kde ľudia vedia aký sme, ako sme sa vyspali, či sme vôbec spali a s kým sme spali...
Nemám rada lúčenia. Nerada vravím zbohom, nerada pálim mosty. Občas však treba odísť, aby sme sa raz mohli vrátiť tam, kde nám je dobre, alebo hľadať také miesto..
Lúčenia bývajú vždy smutné.
A kto tvrdí, že nie, sa asi nikdy nelúčil...
Nie zbohom, len dovidenia...Veď my sa ešte stretneme...
