daniela podmajerska
Polievka
Výčitky. Tichučké nenápadné...Pohltili moju dušu i myseľ. Dva týždne ležíš doma, čakáš, že ťa prídem pozrieť. Nezavolám, len ťa prekvapím. Rozvoním celý dom, prihrniem sa ako veľká voda, pofrflem, že máš zase neporiadok...A ja nič. Nepricházam... Ty čakáš. Ja nestíham. Ty čakáš na úsmev, objatie, možno teplú polievku a ja? Kašlem na Teba. A možno ani nie... Povinností neúrekom, času málo. Musela som si stanoviť priority. Dopísať prácu, zviazať a odovzdať...Prebdené noci, bezsenný spánok úchytkom. Ja viem, jedna návšteva mi nezoberie strašný kopec voľného času, ktorý aj tak už nemám a poteší....Ale neboj, ja som nezabudla a aj keď nechodím, stále myslím na Teba. Ako sa mi máš. Sám. Opustený... Čo robíš...či máš ešte ten otrasný kašeľ, či ti klesla teplota. Dnes prídem, uvarím polievku, nalejem čajík, zabambuším ťa do deky a budem sa pozerať ako spinkáš...ja nebudem. Konečne prebdím jednu noc, ktorá bude naozaj stáť za to. ...chýbaš mi.....
