Stála pred zrkadlom a skúmavým okom pozorovala svoje telo. Nie, nie je ako mama. Sklamane zvesila hlavu. Vedela, že snáď raz to príde a miesto deckej jemnej ružovučkej pokožky jej telo ozdobí zlatisté opálenie a kypré krivky. Na uší si zavesí veľké zlaté naúšnice a prsty ozdobí prsteňmi.
Každé ráno pohladí svoju dcéru po vláskoch voňajúcich ako lúka kvetov, zaplete vrkoče. Vtisne bozk na obe líca, pripraví raňajky... Bude taká ako mama. S vráskou na čele, keď sa bude hnevať, že deti nemajú hotové úlohy. Zvonivo sa zasmeje, keď chladaci sa koláč zachutí Benovi- jej psíkovi. Vážna sedávať v pracovni pri stole nad papiermi so šálkou kávy...Neodmietne v sobotu ráno svoje ratolesti schovať u nej v posteli. Bude sa hrávať na schovávačku a zbierať listy a gaštany. Trpezlivo odpovedať na milión vecí od včielok až po to ako sa rodia deti. Utrie zablúdenú slzu a pofúka hrču na hlave. Bude mamou... Ozajstnou. Bolo jej to jasné. Až vyrastie chce byť takou mamou ako je tá jej. Krásna, múdra, milujúca svoje deti...
Sadla si do kresla a pritiahla k sebe mamine šaty. Započúvala sa... Počula spokojný chrapot z bratovej izby. A ona? Mala byť tiež dávno v posteli. Okúpaná, vo flanelovom pyžamku odplávať do ríše snov. Premáhala klipkajúce očká, nechcela zaspať, chcela na mamičku ešte počkať. No noc bola silnejšia... Prebudila sa na jemný dotyk teplej ruky. Nedočkavo sa pomrvila v kresle. Myslela si, že je ráno a mama ju už budí do školy. Toto bol však anjel odetý v saténových šatách siahajúcich až po päty. Vzal ju do náručia a skrehnutú zabambušil do teplej perinky k opustenému macíkovi. Vtisol vytúžený bozk na čelo a zašepkal: „Sladké sny...“