Všeličo si preskákali a ešte mnoho preskáču. A tie decká nemyslia len na seba. Bože aká to je irónia, že tí čo najviac potrebujú, pýtajú ešte viac ale nie pre seba. Ako si uvedomujú, že napriek svojej chorobe nie sú pupkom sveta a že je tu aj ich rodina...Ich želania neobsahujú patetické slová o svetovom miery, láske a pokoji, radšej prosia o niečo, čo si ich rodina bohužiaľ nedovolí...detská izba pre bratov a sestry, všetko to, čo ich smutný život rozveselí a spestrí.
Majú môj obdiv, úctu, rešpekt.
Nie, nehrajú sa na hrdinov. No bohužiaľ z ich detských očí hľadí na Vás vyzretá dospelá duša človeka. Bohužiaľ i vďaka Bohu ...Asi preto, že ich hlavná priorita nie je hračka, ale nádej zdravia a života. Nečakajú bábiky, autá, loptu...vedia, že na ich boj, lieky a opateru, rodičia spotrebujú takmer všetky finančné prostriedky. Obetujú svoj čas a lásku, často i na úkor zdravých súrodencov. Nikto im to nehovorí, nikto im to nevyčíta, ani inak nedá najavo...no oni to vedia, cítia, a preto sa snažia na odplatu dať aspoň trošku...málo Ale to málo je to viac ako veľa... Missky, čo tam po svetovom miery!? Keď ten chalan, dievča verí, že aspoň takto sa odplatí bratom sestrám otcovi a svojej mati. Možno sa vám to zdá bežné, samozrejmé...Ale verte mi, skromnosť a vďaka u mnohých z nás už dávno vymreli...ešte že sú i stvorenia milé, skromné a nežné –naši drahí anjeli.
