Zaujala ma...Sedela som neďaleko a čakala na kamarátku, ktorá síce sľúbila, že nebude meškať, ale zdá sa, že jej dochvíľnosť opäť zlihala. Očami som behala kade tade, sledovala okoloidúcich, no stále som sa vracala k matke a synovi. Niečo mi na nich nesedelo, niečo tam malo byť inak...Za pol hodiny, čo som tam sama sedela sa matka na chlapčeka ani raz nepozrela, neusmiala, neprehovorila na neho. On tam len sedel a húpal nohami, majetnícky si držal pohár a tá žena stále telefonovala.
Medzi tým prišla konečne Jarka. Objednala sa espresso a veselo sa rozštebotala o bežných veciach...Práca, dovolenka, partner. Mali sme sa o čom rozprávať dobré dve hodiny. Na ženu s malým námorníkom som celkom zabudla. Zaplatili sme útratu a rozbehli sa k Dunaju. Príjemný večerný vánok povieval. Čajky v diaľke na seba volali a vlnka úporne naháňala druhú vlnku. Míňali sme skupinku nemeckých dôchodcov, zamilované páriky, odstavené lode...Veselo sme klebetili celý podvečer.
Hádam.....Myslím, že to bolo okolo ôsmej, pol deviatej, potiahol ma niekto za rukáv. Obzriem sa vedľa seba a kde sa vzal tu sa vzal, stojí tu malý námorník s úsmevom od ucha k uchu. Začudavane sa na neho pozerám. Od prekvapenia som vari aj ústa zabudla zatvoriť...Jarka nestratila duchaprítomnosť a pýta sa ho:“ Dobrý deň mladý pán, môžeme vám voľako pomôcť?“ a to chlapča nezbedné pristalo ihneď na jej hru a slušne odpovedá: „ Teta? Pamätáš sa na mňa, sedel som oproti pri stole, stále si sa na mňa dívala...“ Začerveňala som sa až po korienky vlasov, tá hanba aká som neopatrná...“ Ja by som sa ťa chcel opýtať, či by si mi nedala na lístok....“ veselo si štebotal ďalej. Zháčim sa. „ Na lístok? A kam preboha?“ „Do Afriky“ netrpezlivo mi odpovedal. Nechápavo krútime hlavou , sadáme si na lavičku aj s námorníkom.
Veľmi mi pripomína Malého princa od Exupéryho. Pomaličky a trpezlivo nám vysvetľuje, že tam odišiel na služobnú cestu jeho ocko a nechal ho samého s jehou novou ženou-nevlastnou mamou. Ale vraj ona sa s ním nechce hrať a len stále nakupuje, maľuje sa, fajčí, kávu pije a telefonuje. Preto chce ísť za ockom, lebo s ním môže hrať futbal. Postupne sme z neho vytiahli kde býva, kto sú jeho rodičia, prečo má novú mamičku a kedy sa vráti ocko, no mali sme iný zasadnejší problém. Odmietal ísť domov. Stále len omielal: „Kúp mi lístok do Afriky...“
Jarke bolo čudné, že päť ročný chlapec behá vo večerných hodinách sám po uliciach Bratislavy. Videla som to na nej, ale bála sa ho opýtať. Aj ja som sa bála...Bála som sa, že pri ďaľšom naliehaní, aby s nami išiel k nim domov sa mohol vypariť ako ranná rosa. Netušila som čo mám urobiť. Tak sme tam len ticho sedeli a hľadali padajúce hviezdy na nebi. Bola to rozprávka. Malý drobec sa skrútil medzi nás do klbka a veselo si odfukoval, sníval o ceste na mori – smer Afrika. Bolo mi ho ľúto. Bol taký malý, bezbraný...Vložila som mu kúsok papierika so svojím telefónnym číslom a prianim šťastnej cesty do Afriky. Jarka zavolala na infórmacie. Vypátrala macochu námorníka. Netrvalo dlho a prihrnul hystrerický hurikán, zdrapol chlapca za ruky, rozospatého ho ťahal preč. V diaľke doznievali výkriky dačo o polícii...a jedno veľké ahoj.
Keď som sa ukladala do postele spať zabzučal mi telefón. Smska. „Dakujem ty. Zajtra idem za ocom do afriki“ stálo v nej.....
