Nezbedné myšlienky zahltili moju hlavu... a ja sedí, počúvam kvapky a snívam. Hm aká je to len škoda, že som už dospelá, že som vyrástla a mala by som byť zodpovedná...
Je mi smutno. Ani neviem prečo. Zahrmel hrom, aby vybičoval scénu ešte viac.
Prepadá ma melanchólia. Už sa nechcem roztopašne hrať...vlastne chcem aj nechcem. Hm. Posledné rozhodnutie. Chcem...ale nedokážem to. Dávno som vyrástla.
...a dospelí sa nehrajú...len občas...aj to tak inak.
Zrazu tu sedím a rozmýšľam kde nastal ten zlom a môj život začal plynúť tak, ako som sa zapovedala, že nikdy nebude. Hľadám odpovede, neskôr na ne otázky, prstami si kreslím do vzduchu obrázky.
Vybehnem na ulicu a rozprávam sa s kvapkami, mokré vlasy mi padajú do tváre, pulover nasáva slzy neba.
A teraz som celá celučičká mokrá...ale veď neva J
