Proste mi vrtá v hlave stále tá istá vec, ktorá sa mi vždy vracia do mojej mysle ako bumerang, prečo tí ktorí majú všetko a skutočne by si to mali vážiť a byť vďačí za každú maličkosť majú problém pochopiť, prečo niekto prispieva žobrákom, podieľa sa na charite??? Už len s pochopením majú problém!? Pre týchto ľudí je nemysliteľné niečo dať, darovať. Odovzdať kúsok svojho srdca niekomu inému, ak viem, že i malý skutok urobí tomu druhému neskutočnú radosť, vyčarí úsmev na perách.
Nech by šlo o kohokoľvek-sestru, brata, mamu otca, babky, tety ujov...priateľov.
Mne robí radosť len tak, bez dôvodne niekoho obdarovávať, a keď viem, že niekto skutočne dačo potrebuje, nikdy sa nad tým veľmi nezamýšľam a v rámci možností sa mu snažím pomôcť.
Teraz to nehovorím kvôli chvále, obdivu. Ja to totiž nepovažujem za niečo nenormálne..nejaký nadštandart...Sklamem vás. Ale toto som ja - koho milujem tomu kupujem darčeky pomerne často...a robí mi to neskutočnú radosť...a sem tam zopár drobných, alebo veci, ktoré skutočne nepotrebujem k životu a viem, že niekto iných ich ocení, rada venujem.
Netvrdím, že teraz musíte všetci všetkých obdarúvať alebo začat s mega charitou, len chcem povedať, že ak existuje človek, ktorý vďaka šťastným okolnostiam môže byť teraz tu a s nami a má možnosť pomôcť, preukázať vďaku za príležitosť, šancu žiť, nielenže odmietne a svojím konaním sklame svojich blížnych, ale ešte je urazené jeho ego, že niečo také od neho žiadame...
Och, keby som mala v túto chvíľu čo i len malilnkú možnosť byť Bohom...
Teraz sa mi žiada napísať zoslala by som na zem hromy a blesky, snažila sa donútiť zmeniť tohto človeka. No skutočne netuším, či by som to vôbec mohla a mala urobiť...Skôr si myslím, že by som mu nemala želať nič zlé...
Našťastie nie som Bohom..som len človekom, rovnako sebeckým ako každý z nás. Celý článok si tu hladkám ego a povyšujem sa nad niekým iným, bez snahy pochopiť jeho činy.
Naozaj. Je to šťastie, že nie som Bohom, ale človekom a možem zhasnúť svetlo a vyspať sa z nepríjemných myšlienok a pocitov...
