Viem, nič nepíšem...Vlastne, keď som v pohode ani nič nenapíšem...a tichá výčitka prázdneho papiera ma neovplyvní...ale keď mi je smutno? Ťukám na klávesnicu ako ďateľ. ťukám až je z toho riadok, dva, celá strana...V hlave mi to vírí, mýšlienka tancuje s myšlienkou, pária sa ...až je z toho príbeh...Maličký, neškodný a môj. asi by som sa ni dnes rozhýbala dačo napísať, len ma inšpirovala Miška Procklová, ktorá popisuje strach... Strach poznám veľmi dobre, no v inej podobe....Možno viac egoistickej, strach, že prídem o niekoho koho milujem. Keď ho dusím svojou láskou, keď sa mením na stíhačku, keď tým, všetko kazím ...Keď dopredu spravím jeden krok a späť ďalších päť... Strach mi zaväzuje oči, uši, ruky...Keď strácam pojem o realite, keď sa bojím tak strašne sklamania, že sa naozaj sklamem...aj keď nechcem... Vtedy pociťujem strach...Ako sa ho zbavím? Odoženiem so všetkým, čo mi prínaša...Ako inak? Som tragická hrdinka, čo verí na happyendy , ale prednosť dáva dramatickým výstupom a tragickým koncom. Občas mám pocit, že nežijem, len ma niekto strčil do divadelnej hry, kde si hrám svoju rolu vopred napísanú a nemôžem do nej vstupovať a meniť to podľa svojho gusta...Vidím ako vlak času odchádza a ja zadychčaná bežím, snažím sa ho chytiť no nestíham. Len do diaľky hľadím ako sa stráca... Občas sami podarí ho zachytiť jednou rukou, no nestíham vyskočiť na vozeň... Nie som šialenec, len obyčajný človek.
