Kamión sa rútil rýchlosťou 20 km a s napätím som očakávala, kedy sa táto preťaženosť premietne do fungovania bŕzd, čisto teoreticky a laicky... našťastie sa nič hrozné nekonalo.
Možno je to zlý príklad, ale neviem prečo v ten moment keď sme sa bavili o tomto kamióne v aute, ma napadla aj jedna vec. Pri rôznych diskusiách s jednou osobou, ktorú nebudem menovať, ale iste sa spozná aj sama, som bola nútená sa zamyslieť.(Teda nielen raz, ale...no veď viete ako to myslím) A aj keď tomuto tvrdeniu neverím, lebo si myslím, že až tak zlé to nemôže byť, občas mám pocit, že je to pravda.
Môj známy mi tvrdí, že za každého šťastie si musí niekto odtrpieť nešťastie. To by ale znamenalo, že za každý môj úsmev niekto preleje slzy, za každú moju výhru, niekto prehrá vlastný boj...Zdá sa mi to príliš kruté a neverím tomu. Možno som príliš veľký optimista, možno len naivná. Jediné v čo verím, že isté prehry, boje a boliestky majú svoj význam, len mi to v ten daný moment nedokážeme pochopiť.
Nemám odpoveď, prečo má niekto šťastný, veselý a plnohodnotný život, ani na to, že prečo mne sa darilo a môjmu slniečku nie. Prečo za posledné dva roky ju sprevádza len bolesť a strata niekoho, na kom jej záležalo/záleží/. Neviem...
Ale v tomto prípade, by som kvôli nej obetovala všetky svoje výhry, celé svoje šťastie a nikdy viac by som sa už neusmiala, len preto, aby som mohla vidieť na jej tvári aspoň náznak úsmevu.
Neviem ako jej mám pomôcť, neviem čo jej mám napísať ani čo mám povedať.
Len viem, že som tu a budem vždy pre ňu...
Venované môjmu slniečku - Ľubke