Občas je to tažké žiť plnohodnotne, zodpovednosť za svoje činy ma pripútavajú k zemi. A ľudská bezstarostnosť odletela ruka v ruke dákam s mojimi detskými rokmi.
Dospelosť ma pripútava, kladie slepé klapky na oči , s ospravedlňujúcim mottom – „som už dospelá...“
V srdci sa citím, detsky, nedozreto a túžim stretnúť anjela.
Chcem držat bábu v náručí, mať pocit, že ak sa stane čokoľvek som v bezpečí.
Nechcem riešiť otázky financií, chcem sa vedieť opäť tešiť z bankovky,
Do prasiatka odkladať si pošetrené korunky.
Na večeru zasýtiť bruško sladkým cukríkom, bebe keksov balíkom.
Vyválať sa v rannej rose, nedostať plácu po zadku ani nose.
Piecť pieskové koláče, nechať si zapletať copy, vrkoče...
Chcem zavrieť oči a zastaviť čas, chcem objaviť opäť ligot vianočných krás.
Čakať na cinkot Ježiškovho zvončeka, ohlasujúceho príchod darčeka.
Salonky s bratom potajmä vyjedať...
Mama, tato, tie šťastné chvíle vám chcem opäť dať, keď sa naše oči od radosti rožžiara znova a zas, vždy keď nadíde Vianočný čas.
