Regina dnes nič nechcela nechať na náhodu. Včerajšok považovala za zlyhanie samej seba a nemienila sa o tom s nikým baviť. Aj tak by to kolegovia nepochopili. Obliekla si nohavice so zvýšeným pásom a bielu blúzku. Vlasy vyčesala a uhladila. Minula polovicu laku na vlasy. Vedela, že to veľmi nepomôže, ale dúfala, že aspoň cestu do práce zvládne bez vypadnutých pramienkov.
Pozrela na hodinky. Bolo presne sedem. Povzbudivo sa na seba usmiala do zrkadla, odkiaľ na ňu hľadel pár zelenomodrých očí. Obula si lodičky. Vložila mobil do kabelky a z poličky zobrala kľúče od auta.
Naštartovala auto. Bolo to Alfa Romeo 146. Síce osemročné autíčko, ale celkom spoľahlivé. Občas v zime máva problémy s primrznutou ručnou brzdou, ale inak poslúchala.
O dvadsať minút už sedela Regina v kancelárii za svojím stolom aj s hrnčekom kávy v ruke.
Čítala si odkazy na stole. Bola administratívna asistentka pre redaktorov. Vlastne taký poskok pre všetkých, no pomerne často prepisovala všelijaké články a hľadala gramatické a štylistické chyby. Pri čítaní cudzej práce sa vždy čudovala, ako môžu takýto vychýrení redaktori, robiť tak primitívne chyby. No hlavne im závidela. Zbožňovala písanie. Dokonca verila, že píše dobre. Lenže nedokázala písať na príkaz. A teraz má byť redaktorkou popredných novín. Nemohla tomu uveriť.
„ Ahoj Gina. Kde si včera bola?“ opýtala sa zaliečavým sladkým hlasom Monika. Regina ju nemala rada. Neznášala, keď ju niekto volal Gina a Monika vedela, že ju tým vytáča do zúrivosti. Robila jej to naschváľ.
„Ahoj. Necítila som sa dobre.“ Odpovedala Regina potichu, skôr pre seba ako pre ňu.
Monika sa uškrnula a pohupujúc bokmi odkráčala.
Regine vyhŕkli slzy. „Bože ako to tu nenávidím!“ pomyslela si. Odsunula stoličku.
Šálku so zbytkom kávy odnášala do kuchynky a nechtiac vypočula nepríjemný rozhovor o nej.
„tak som sa jej opýtala, že kde včera bola a ona mi povedala, že jej bolo zle. Asi mala zase tie svoje psycho problémy. Nechápem ako chce niekto dať to miesto takému cvokovi. Fakt netuším v čom je taká skvelá. Veď nevie povedať ani jednu súvislú vetu. Božeeee..“
„Cicuš, neviem...ale vieš ona má dosť blízko k tej Maji a tá je pravá rúka šéfa...“
„Lenže od včera je tu šéf Andrej. Nechajto na mňa. Ja to zariadim...“
Reginu oblial pot. Andrej...To meno... Nemohla už počuť ani o slovo naviac. V ušiach jej hučalo, pred očami sa jej zatmelo, myslela, že odpadne.
V kuchynke sa oprela o stôl. Na pery jej stekali horúce slané kvapôčky. Zo seba ľutovania ju prebrali až otvorenie dverí. Preľakla sa. Nechcela, aby ju niekto videl uplakanú. A hlavne sa modlila nech to nie je Monika.
„Ahoj mrkvička“ veselo ju oslovila Mária. „ Ahoj. Majka, taká som rada, že si to ty“ odpovedala Regina.
„Máš za sebou zlú noc? Či celý deň?“
„No necítim sa moc dobre. To vieš, obdobie magnólií...“
„Keby sme už zistili, prečo to tak. Počuj, jedna moja kamarátka je bosorka. Skúsme niečo takéto.“
„ Nie, Majka, vieš, že ja na takéto neverím.“
„Dámy, čo to tu je? Nejaká seansa?“ ozval sa mužský hlas od dverí.
„Andrej toto je Regína. Teda vlastne slečna Kráľová.“
„Regína toto je...“
„Som doktor Kupecký, váš nový šéf. Teší ma, že ste nás poctili svojou prítomnosťou.“ Regína na neho civela s otvorenými ústami. Maja do nej šťuchla lakťom a Regina bojazlivo potriasla Andrejovi ruku.
„Takže, oficiality by sme mali sa sebou. Regina, urobte mi kávu a prídete za mnou do kancelárie, našu schôdzku môžeme uskutočniť aj teraz...skôr než mi utečiete.“ nezbedne na ňu žmurkol.
Maja napustila vodu do konvice a a zapla ju.
„Daj mu do toho veľkého hrnčeka Nescafé tri lyžičky kávy, jednu cukru a zalej do tretiny mliekom.“ Radila Maja Regine.
„Fuj, ako môže piť taký grc?“
„No žil nejaký čas v Londýne, tak hádaj... Ale teraz už bež. Mám pocit, že si mu sympatická...“
„Čože??? Veď bol na mňa vrcholne protivný...A a ni sa mu nečudujem, potom čo som mu v nedeľu vyviedla...“
„Nekecaj. Vy sa poznáte? Tak prečo sa tak oficiálne predstavoval?“
„Neviem. Idem už. Nech ma nezdrbe ešte viac...“
Regina zobrala veľkú červenú šálku a odhodlane odkráčala z kuchynky. Zaklopala Andrejovi na dvere. No nikto sa neozval. Zaklopala ešte raz. Stlačila kľučku a pootvorila dvere. Uvidela Andreja ako má vyložené nohy na stole a telefonuje. Ukázal jej, že má ísť dovnútra. Položila pred neho šálku a sadla si. Andrej sa slušne rozlúčil a položil telefón.
Povedal „ďakujem“ a odpil si z kávy.
„Takže slečna Kráľová. Alebo Regina?“ a uškrnul sa. „Dúfam, že tvoja včerajšia absencia nesúvisela s nedeľou.“
„Nie, ja prepáčte...“
„Aby sme si to vyjasnili. So všetkými si tykám a ani ty nebudeš výnimka, veď nám to tak pekne išlo... Takže zlatko počúvaj. Viem, že máš problémy a aj o tej tragédii, ale ako tvoj šéf ti chcem povedať, že to nesmie ovplyvniť výkon tvojej práce. Ak budeš potrebovať priateľa, alebo oporu kľudne sa obráť na mňa.“
Regina iba súhlasne pokyvkávala hlavou a Andrej pokračoval v monológu:
„Od včera si v týchto novinách redaktorkou. Píšeš celkom dobre. Dokonca lepšie ako niektorí dlhoroční redaktori, ktorým si upravovala a prepisovala ich práce.“
„Ja..“
„ Nemusíš sa ospravedlňovať. Naozaj píše dobre, len proste nemám miesto pre teba v tomto denníku.“
„Aha, rozumiem.“
„Nie, necháp to zle... Ja som práve teraz hovoril s najvyšším šéfom a jemu sa môj nápad páčil. Dostaneš miesto ako redaktorka v novom magazíne. Bude to týždenník a zameraný najmä pre ženy. No ja nechcem ten klasický formát aký poznáme. Len varenie, móda, kozmetika. Chcem umenie, vedu, filmy, novinky. A toto spektrum budeš mať na starosti ty. Si schopná inteligentná a vzdelaná žena. A chcem aby sa toto zrkadlilo aj v tvojej práci. Rozumieš?“ prenikavo na ňu pozrel.
„Andrej, ja ďakujem, ale nemôžem to prijať...Nechcem niečo len preto, že ma poznáš...“
„Nič sa neboj, to že ťa poznám si nechajme pre seba, a keď som o tomto rozhodoval som nevedel, že si to ty.“
„Ďakujem.“
Nadšená Regína mu podávala ruku a prevrhla šálku plnú kávy rovno Andrejovi do rozkroku.
Očervenela a vybehla z kancelárie.
Andrej sa rozosmial hlasným smiechom.
