Pred pár rokmi na to veľmi neverila, no teraz, po všetkých tých skúsenostiach a zážitkoch vie, že chrániť si svoju energiu, či karmu...vlastne je jedno ako si to nazveme, je to najdôležitejšie.
Spala. Nekľudným spánkom, ktoré prerušovalo neprestajné tikanie... keby nemusela každé ráno stávať do práce, dávno by ten budík vyhodila z okna. Ale bohužiaľ sa nejakým spôsobom musí živiť a platiť účty. Veľmi dobre si to uvedomuje. Z jej blízkych nezostal nik. S veľkej rozvetvenej rodiny zostala len ona sama. Bolo to pred tým...pred tým než sa všetko zmenilo...
Nočné mory a bezsenné sny jej zostali ako pamiatka. Netušila prečo...ešte stále. Ale tie desivé sny, jej dávali nápovedu, o ktorej zatiaľ netuší.
Narodila sa pred revolúciou, v starom režime. Z čias komunizmu mala len matné spomienky z rozprávania rodičov, televízie. No jej nočné mory pochádzali z čias francúzskej revolúcie. Gilotína, krvavé hlavy v pletených košoch. Pach krvi, vína a pušného prachu.
Auuuuuuuuuuuuuu. Zakvílila na šerom zaliatu spálňu. Držala sa na hrudi a ruku jej zaliala krv, tak ako veľa krát predtým. No nikdy nenašla miesto zranenia, len bolesť na hrudníku a krvavá ruka ju presviedčali, že nejde o obyčajnú nočnú moru. Zaškúlila na hodiny. 4,30. Ešte má dve hodiny než vstane. Ešte dve hodiny trápenia. Nepomáhajú lieky, cvičenia, ani pravidelné sedenia u psychiatra.
Odkopla perinu z postele a tackavým krokom vykročila do kúpeľne. Z rúk umývala krv. Ružovkastá voda maľovala krivoľaké cestičky na stenách umývadla, neskôr sa spojili a stratili v útrobách odtoku. Studenou vodu si opláchla tvár. Rukami podoprela hlavu a bolestne zašepkala: „Prečo ja? Prečoooooooo...“
