Dozvedám sa, čo všetko je u nás zlé...Vraj nepomôže ani keď máš peniaze. Sme chudáci Slováci, čo musia spoznať život až v zahraničí a doma nás nič dobré nečaká. Odporujem mu... Snažím sa mu vysvetliť, že ani vonku to nie je iné, ba občas o veľa horšie. Tvrdšie, bez zázemia rodiny, bez priateľov z detstva, bez skutočného domova. Bude cestovať tam a späť a odvšadiaľ odchádzať a hlavne vždy tam bude cudzinec.
Ja, viem, služby tu nemáme bohvieaké a ľudia sú tiež bezcitní, ale žeby bol v tom taký markatný rozdiel? Ja ho nevidím...
Ponúkam mu možnosť: „ Veď keď sa vám tu nepáči, zbaľte sa a choďte žiť preč...“ Zasmeje sa a hovorí: „ Slečna vy ste mladá pre vás to je ľahké odísť...Pred desiatimi rokmi by som šiel bez problémov...ale teraz? Nie už sa na to necítim...“
Poviem vám, že ma dosť už dožieral. Ponúknutú možnosť neprijíma, len frfle a kritizuje. Ja viem, kufre nemožno zbaliť za jedno popoludnie... Ale prečo nezmení, to čo ide aj bez toho aby sa sťahoval? Veď tiež nebol maximálne milý a ak ho porovnám so šoférmi iných taxi v iných štátoch má teda veľa čo dohánať...Ale som ticho. Len chcem vedieť načo hladá chyby iných, keď o zmenu nestojí a len kritizuje?
Naštastie som už pri moste Lafranconi a z auta vychádzam. Skôr než sa stratím v dave ľudí mu dvacku na viac pridávam. Viem, nie je to tak veľa, ale nezaslúžil by si ani koruna na viac, len som mu chcela dokázať, že nie sme všetci takí zlí.
Poďakujem a s prosbou o úsmev sa na neho obrátim. Miesto ďakujem sa ironicky zašklebí a s pískaním kolies odchádza preč.
Asi som nejaká divná, ale ja som rada, že som Slovenka. Som na to aj hrdá a tak ako som kedysi chcela žiť vonku, dnes už po tom netúžim. Mám rada svoj domov...a tiež som to pochopila, keď som sa po pol roku vrátila z Londýna...
Jasné mali by sme na Slovensku zmeniť zopár – dosť vecí, ale takých ľudí ako „ujo taxikár“ vôbec nepotrebujeme a nech si idú žiť do sveta ak chcú...
Veď uznajte, nie je tu tak strašne ako sa hovorí...
