Keď ich Follet nazval piliermi zeme, prišlo mi to tak trochu nepatričné. Sú to predsa stĺpy katedrál, nie piliere zeme. Ale keď pod nimi stojíte, ešte lepšie kľačíte, alebo len proste sedíte a necháte cez seba prechádzať nazberanú duchovnosť stáročí, čo je tu okolo vás všade, akosi vám dôjde, že kamenné ruky zložené k modlitbe, gotická vertikála, nepochopiteľná vzdušnosť a mystika stavieb z nesmierne ťažkých kameňov, že toto sú naozajstné piliere zeme, sveta. Našej zeme, nášho sveta. Môžme búrať múry, vypĺňajúce priestor medzi týmito stĺpmi, gotické klenby sa nezrútia, pretože sú čarovne, dokonale vypočítané, ale hlavne preto, že sú od začiatku zložené k modlitbe. Všetko, celkom všetko by spadlo, nádherná kružba, majestátne rozety, vežičky, sochy i chrliče prečudesných tvarov, len tie zložené kamenné ruky podopierajúce našu zem nie.
“Signore, monsieur, pane, tu si nemôžte vstupovať len tak mirnix-dirnix. Treba zaplatiť!”
“Ale ja sa chcem ísť pomodliť!”
“Quel gaillard!” smeje sa teta za prepážkou pri vstupe do chrámu. Celkom mi lichotí, že ma napriek silnému akcentu považuje za Francúza. Vybalil som to na ňu totiž po francúzsky, lebo po taliansky neviem a po anglicky zas nevie ona. “Vy sa budete tváriť, že sa modlíte a pomedzi prsty sa budete dívať, n’est-ce pas?”
“Áno, idem sa modliť mysľou, srdcom i očami a ušami. Aj hmatom, lebo sa chcem dotknúť pilierov zeme. I čuchom. V stenách je totiž zalezená vôňa kadidla a všetkých modlitieb uplynulých vekov.”
“Tak za toto si už musíte zaplatiť, to nie je len taká obyčajná modlitba, to je návšteva chrámu. A z niečoho ho udržiavať musíme. Pre ďalšie generácie,” povie a ukáže na deti stojace za mnou.
“Ale veď ja viem, ja rád prispejem.”
Vojdem dnu, predieram sa davmi hlučných turistov, ktorým sú celkom ukradnuté nápisy, že toto je chrám Boží, miesto modlitby. Potom sa posadím, celkom sa pritlačím k jednému zo stĺpov, na ktorých stojí naša civilizácia a snažím sa uvedomiť si, že je to ešte stále chrám Najvyššieho. A keď sa hluk stupňuje, v obave, ale aj so štipkou nádeje sa obrátim ku vchodu, či tam náhodou práve nevstupuje On. V rukách bude mať zaiste bič, čo si uplietol z povrázkov kúpených v stánku so suvenírmi pred katedrálou. Rozhádže stoly peňazomencov, teda, presnejšie povedané: prevrhne pultík tej jedovitej pani pri vchode a prekričí hlučný dav, až všetko v strachu stíchne: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“
Ale nie, niet ho tam pri dverách a v kostole to stále hučí ako v úli. Zrak mi padne na malé červené svetielko nesmelo blikajúce nad pastofóriom naľavo od kňazišťa.
Tam je, viem že je tam! A nemá v rukách povrázkový bič, má na nich rany po klincoch.
Zdá sa mi, že počujem, ako hovorí: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“
“Pane, tento chrám začali stavať v roku 1386 a dokončili ho v podstate nedávno, v roku 1965. To je skoro šesťsto rokov. A ty ho chceš postaviť za tri dni?” jemne zaprotestujem, ale to len tak zo zvyku. A trochu sa chcem ešte blysnúť vedomosťami, až som celý na smiech, ako to už v takýchto prípadoch býva.
“Prepáč, veď ja viem, ako si to myslel,” ospravedlňujem sa vzápätí a príde mi, že naokolo je odrazu úplné ticho a pokoj, akoby som bol v obrovskom chráme celkom sám. Neviem, ako dlho trvala táto chvíľa, ale bola úžasná. A nech má pani pri vchode nepresviedča, že to nebola modlitba. Čo iného? Jedna tichá modlitba za 8 eurokorún. Stála mi aj za milión, vravím si, keď s potmehúdskym úsmevom míňam tetu, vyberačku chrámového poplatku. Myslela si, že sa budem iba dívať a ja som sa pritom tajne pomodlil. Pod piliermi zeme.
