Hneď na úvod predostieram, že nemám vážne výhrady voči fuggerovskému presvedčeniu, že krajiny možno kultivovať a zlepšovať aj pomocou obchodu. Ani proti britskému, imperializmom zaváňajúcemu konceptu podrobovania, či získavania si sveta pomocou obchodovania a ekonomiky, ktoré rovnako úspešne uplatňovalo aj Holandsko a neskôr - až doposiaľ - i Spojené štáty. Chcem však len upozorniť, že sa nám, civilizovaným Európanom, od nejakého devätnásteho storočia akosi v hlave rozležala predstava, že beh sveta je určovaný vnútornou dialektikou výrobných vzťahov a všetko nad tým je len akási spoločenská či ideologická nadstavba. Kto už v týchto slovách rozoznáva nebezpečné myšlienky onoho bradatého pána z Trevíru, tak sa nemýli, on však len tematizoval všetok ten materialistický galimatiáš, nazberaný od dôb „veľkej” revolúcie, čo začala útokom na Bastillu a skončila utopená v krvi vinníkov aj ich obetí. Ba dokonca ešte od dôb jej ideových otcov a ich ideových otcov, a to sme už pri Voltairovi, Diderotovi… Dobre, nepôjdem ďalej, aby som niekoho nepopudil, ale svrbí ma ruka. Len odvtedy to bola jedna revolúcia za druhou (krvavé, ideologické, alebo oboje dokopy), a žiadna nepriniesla nič dobrého.
Keď teraz sledujem vyjadrenia „vodcov“ veľkých európskych národov (Macron, Scholz) a ich menších klonov (Nehammer, Orbán – tých nášich expertov radšej ani nespomeniem, mám slabý žalúdok), na situáciu na Ukrajine a vzťahy s Putinom, príde mi, že Karl Marx (ten bradatý pán z Trevíru, čo však najväčšiu slávu zažil v kapitalistickom Londýne - tam sa mu zazdalo, že západná spoločnosť speje k rozkladu), si dobre vykonal svoju robotu. Všetko, úplne všetko je určované výrobnými vzťahmi, ekonomikou, snahou o blahobyt, a ostatné je len ideologická nadstavba - šaľba na ohlúpnutie myslí, na zakrytie pravej povahy vecí. Dobré je len to, čo prospieva hospodárstvu, ideológiu do toho neťahajme a ak aj trochu áno, tak len tam, kde sa nám to hodí. Starý Marx by zaplesal.
Veď predsa, nebola aj idea európskej jednoty len akousi nadstavbou nad pôvodne „materialistickou“ základňou určenou na to, aby hospodárska, vzájomne výhodná spolupráca, odradila európske národy od ďalšej ničivej vojny? Neboli prví predchodcovia Európskej únie – Montánna (banská) únia, teda Európske spoločenstvo uhlia a ocele, ďalej Euroatom a Európske hospodárske spoločenstvo, ako to už ich názvy napovedajú, združenia výlučne ekonomického charakteru? Nedeklarovala aj neskoršia zastrešujúca organizácia pod názvom Európske spoločenstvá, v roku 1993 premenovaná na Európsku úniu, za jeden z hlavných okruhov svojej pôsobnosti spoločnú hospodársku politiku?
Nuž, otec myšlienky spoločnej Európy Coudenhove-Kalergi by zaplakal. On totižto upozorňoval, že spoločný život národov Európy má ale aj iný rozmer ako len ten, ktorý určuje hospodársky pragmatizmus. Že každý národ sa podieľa na spoločnom dedičstve a pridávajúc mu vlastný charakter a čaro prispieva k tomu, čo označujeme za duchovný základ integrácie. A podobne by zaplakali aj Schuman, Monnet či Adenauer, otcovia zakladatelia Únie. Žiaľ, Schumana, Adenauera, Kohla či de Gasperiho vystriedali kadejakí macroni, schroederovia, scholzovia a ďalší pajáci, ktorým je cena plynu pre podniky a domácnosti a hodnota za liter benzínu na čerpacích staniciach, kde tankujú ich nasrdení voliči, cennejšia, ako princípy, keď už rovno nie kresťanské, tak aspoň ľudské. Oni sa snažia, aby sa ďaďa Vova príliš nenaštval, aby „nestratil tvár“ (Nestratil už dávno? Mal nejakú niekedy?), aby sa znova rozbehol vzájomný obchod, aby z tej barbarskej krajiny na východe, ako ju oni vidia a vždy vidieť budú, znova prúdili nerastné suroviny a oni tam mohli vyrábať a predávať mercedesy, drahé oblečenie a kozmetiku pre ich verchušku, ktorá si to môže dovoliť. Ukrajina nech odovzdá kus územia skrz-naskrz presiaknutú krvou hrdinských obrancov, veď oni im to preplatia formou dotácií na obnovu vojnou zničenej infraštruktúry a neurčitými prísľubmi členstva v EÚ, možno aj v NATO, keď Veľký medveď dovolí, čo sa asi nikdy nestane. Nehrajme sa na princípy, zásady, hodnoty. Dynamika výrobných vzťahov nepustí, treba priniesť obete. Konkrétne – Ukrajina musí priniesť. A aj my, však ich predsa podporujeme, a to tak trochu bolí. Veď to niečo stojí, tie pampersky a sunar, čo sme nakúpili a odniesli do najbližšej charity. A aj energie nám stúpnu. A nákupy v Tescu sú každým mesiacom drahšie. Ale už dosť! Treba ukončiť toto šialenstvo! Nech Ukrajina odovzdá teritóriá na východ od Dnepra a nech je konečne mier! Taký ten falošný, krátkodobý, až sa mi chce povedať že versailleský, s prísľubom ďalších, oveľa väčších vojen, ale aspoň pár rokov sa znovu pováľame v teplom bahne nášho blahobytu.
Neprekvapuje ma, že takto uvažujú viacerí západní politici, že im takto pritakáva zakuklený marxista Chomsky, či šialenec Elon Musk, ani to, že sa nám postupne odkopáva aj dávno tušené marxistické podhubie NYT, ale Kissinger? Áno, salónny marxizmus už dávno nie je fenoménom čisto európskym a tak sa mi zdá, že ten salónny západný marxizmus je ideologicky zákernejší, ako jeho primitívna mužická leninská podoba. Tam to aspoň bolo od začiatku jasné. Tu sa to hrá na civilizované a navyše veľmi pragmatické uvažovanie o spoločnosti, čo tak dobre znie ušiam Západniara. Majme na pamäti, čo priniesol leninský marxizmus jednej šestine sveta a nenechajme sa vtiahnuť do podobnej spitvorenej dialektiky aj my. Svet nie je iba o výrobných vzťahoch, hoci, ako som napísal na úvod, nemám nič proti myšlienke, že aj obchod môže kultivovať národy a spoločenstvá. Avšak pravé hodnoty, na ktorých stojí západná civilizácia, nie sú iba zásterkou na oklamanie ľudstva a už vôbec nie jeho ópiom.
