Bojíte sa ježibáb? Ja sa už nebojím. Keď som bol malý, aj som sa bál, ale potom som sa prestal, lebo vraj nijaké neexistujú. Aspoň tak ma upokojovala mama, keď som nemohol zaspať. Mame som veril všetko, čo povedala, len to nie, že nejestvujú ježibaby. Jestvujú, verte mi!. Určite žijú v hlbokom lese v perníkovej chalúpke, ktorú jedna pani, mimochodom, volá sa Sybila, čo je tiež ježibabie meno, premenovala na medovníkovú. Ale keď som bol ja malý, bola ešte perníková a taká aj ostane.
Ale nie o tom som chcel. Proste, ježibáb sa nebojím, lebo ony žijú v perníkovom domčeku a kým nenájdem perníkový domček, nemusím sa obávať ani nejakej ježibaby. Ani jej namosúreného kocúra, čo sedí na ježibabinom hrbe a zlostne prská po všetkých naokolo.
Iného sa treba báť: že prídu vojaci, postrieľajú deti aj ich otcov a mamy a zbombardujú domy. Perníkové chalúpky nezbombardujú, tie sú hlboko v lese. Vojaci zbúrajú obyčajné domy a v nich bývajú otcovia, mamy, deti a bábušky. Niektoré majú kocúrov a niektoré dokonca aj čiernych. Ale predtým sa nezlostili, tie kocúre, ani neprskali, ani nemali oči rozšírené hrôzou. Teraz áno. Akoby aj oni vraveli: “Ruky preč od mojej chalupy! Dajte preč tie špinavé paprče od mojej krajiny!”
Asi toľko o nerozprávkovej chalupe, v ktorej, kým ju nezničili vojaci, bývala obyčajná bábuška a jej “čornyj kot”. (Neviem, ako sa povie čierny kocúr po ukrajinsky, ale tento na obrázku ešte donedávna celkom slušne rozumel aj rusky. Dnes, keď počuje ruštinu, tvári sa takto.) Radšej ukončím túto smutnú rozprávku teraz, kým ešte žije bábuška a jej kocúr, pretože rozprávky by mali mať dobrý koniec. Napokon, toto aj tak nie je nijaká rozprávka. Tie sú predsa vymyslené a toto je skutočné až hrôza...
