Ivan Alexejevič nenapísal za 83 rokov svojho života ani čiarku ináč ako po rusky. Nemožno povedať, že by bol na to nejako zvlášť hrdý, proste to tak vyšlo. Nevedel byť dostatočne obratný v slove v inej reči, ruština mu poskytla všetko, čo potreboval, aby vylial na papier všetku melanchóliu zo zániku starých poriadkov, do ktorých sa narodil a viac ich niet. Veď preto nasadol v dvadsiatom roku na parník v Odese a ubzikol cez Turecko, Sofiu a Belehrad do Paríža, kde po zvyšok života lkal nad starým svetom, pochovaným pod ruinami. Mužíci si tam založili svoj štát a Ivanovi Alexejevičovi ostali iba spomienky a oči pre veľké, ruské slzy.
A propos Alexejevič. Ach to nešťastné otčestvo. Nadosmrti ostane zapísaný v jeho pamäti. Pevný muž, bojar, ako sa patrí, alkoholik a hráč, čo prehýril všetok majetok a kvôli nemu sa musel mladý pretĺkať životom, ako sa dalo. Alexej Bunin, jeho otec. Rus, aristokrat, muž ako sa patrí. Taký on nikdy nebude. Jednak zdedil jemnú povahu po matke z poľského rodu, jednak už nebolo čo prehýriť v kartách, lebo nemal zhola nič. Hoci je Ivan Alexejevič časom dostatočne zušľachtený Západom, svojho otca, rabiatského burana s móresmi hnojom zaváňajucej gentry do konca života považuje za archetyp muža, ako má byť. Ale vravím, taký on nikdy nebude. Zato písať, to Ivan Alexejevič vie. Antonovské jablká, Suchodol, Dedina, aj šteklivé Temné aleje. Až mu dali nobelovku za tie jablká, aj za Arsenieva.
Živoril v tom Paríži, ale domov nemohol a ani nevedel, či vlastne chcel. Asi nie, vraj by to bol návrat na cintorín, lebo všetci tam už pomreli. Aj jeho Rusko umrelo, hoci ono bolo zdochlinou už pred revolúciou. I tak Ivan Alexejevič Bunin miloval tú čudnú zem, presnejšie povedané svoju spomienku na ňu. Lebo, ako vravel jeho otec, bojar, alkoholik a hráč, proste Rus ako sa patrí: “Musíš milovať svoju vaňu, aj keď sa ti rozpadla!”
A toto som vlastne chcel. Nedá sa viac ponížiť mužíka. On totiž inštinktívne miluje svoje smetisko. Žije na ňom on, žil jeho ďaďa i jeho deduška. Nič iné nepozná, po ničom inom netúži. Nijako ho to neuráža. A so samohonkou sa to akosi dá prežiť aj v krajine, kde vystrelili Gagarina do vesmíru a národ si stále utieral zadky nastrihanou Komsomoľskou Pravdou. Nedá sa ponížiť Rusa, lebo mužík sediaci aj v 21. storoči na suchom hajzli stále nábožne vzhliada k báťuškovi v Moskve. Netreba ho vlastne ponižovať, len zabezpečiť, aby k nám nikdy viac neprivandroval so svojou retardovanou predstavou o živote a spoločnosti. Nech si tam hovie v rozpadnutej vani, ktorú podľa ruského étosu - a podľahol mu aj nositeľ Nobelovej ceny - netreba vymeniť. Načim ju milovať. Bŕŕŕ!
P.S.: Aj Bunin je v krabici na povale, hoci je vlastne jeden z mála Rusov, ktorému ostali čisté ruky. Nevoľnosť pretrváva, ba stupňuje sa. A za ten rok som zistil, že sa dá aj bez Rusákov. Celkom pohodlne.
