“Aj tak som presvedčený, že tu kedysi museli žiť kresťania,” presviedčal svojich spoločníkov ebenovočierny Caspar. (Vráťme sa pre každý prápad k ich pôvodným menám, aby nedochádzalo k omylom).
“Ba dokonca, myslím si, stále sa nejakí nájdu,” pokračoval mudrc neochotne sa predierajúci davom priopitého ľudu, čo sa tlačil na exotických a celkom nečakaných návštevníkov mestského štátiku. Každú chvíľu si s nimi chcel niekto spraviť selfíčko, nedbajúc na vyplašené ťavy a rozmrzených mágov z východu. Proste sa medzi nich podchvíľou ktosi natlačil, vyškeril, dvihol mobil do vzduchu a zablýskal, až sa zvieratá spätili a múdri muži nervózne privreli oči.
Aj by sa najkratšou cestou vytratili z tohto mesta, ale chceli sa ešte pozrieť na miesto, ktoré malý despota označil za bod stretu starogermánskych zlých energií a druidských dračích žíl.
“Podľa čoho súdiš?” opýtal sa nedôverčivý Melchior, “veď všetci len pijú, nakupujú a hulákajú. A ten blázon vo vládnej budove táral čosi o energiách a keltských podsvetiach. Napokon, pozri sa okolo seba. Levy, tučniaky, tulene a divné medvede a vtáky. Čo má toto spoločné s narodením Kráľa?”
Melchior bol vedec, astronóm a fyzik, nerozumel slovanským jazykom, nevedel, o čom spievajú hlasy, znejúce odvšadiaľ, zato Caspar, ten áno. Caspar bol polyglot.
“Melchior - Kráľ svetiel,” opáčil Caspar, “čo máš proti tej záplave svetielok?” A smial sa, ceriac krásne, perleťovobiele zubiská, žiariace v čiernej tvári.
“Hlupáci, dvadsiateprvé storočie a oni veria na energie a dračie žily,” rozčuľuje sa Melchior a dlhou zahnutou palicou nadvihuje kábel s predranou izoláciou pod starou hynúcou jedľou. “A potom sa divia, že im tu striasa psíkov!”
“Poďme preč!” ozval sa doteraz mlčiaci Balthasar a pritlačil si k hrudi vzácne kadidlo. Vôbec sa necítil dobre v tomto dave. Bál sa, že mu niekto niečo uchmatne a nechcel viac byť púťovou atrakciou pre alkoholom a potom páchnucí dav. Zo záhrenia vytiahol obrúsok napustený nardovým olejom a slastne vdýchol jeho opojnú vôňu.
“Počkajme. Prespime v hostinci za mestom a poďme na ranné roráty,” žobronil Caspar, jediný, čo rozumel jazyku ľudu a všetko svojim spoločníkom prekladal do médštiny, perzštiny a chaldejčiny.
No Melchior ani Balthasar nechceli ostať. Povedali, že treba čo najskôr opustiť toto spohanštené mesto.
Nuž teda odišli a preto nevideli, ako skoro ráno, ešte pred východom slnka, spievali kňazi v kostoloch spohanšteného mesta: “Rorate caeli desuper!” A zívajúce deti niesli sviece a ich staré mamy šepkali slová, ktorým nerozumeli. Sum paratus ad adventum Dei. Toto všetko už traja mudrci nevideli, lebo ich ťavy niesli do ďalšieho spohanšteného mesta.
Ale ani mesto to nevidelo, lebo ešte spalo. A keď sa zobudilo, začalo ziapať zo všetkých tlampačov o Vianociach bielych, hoci bola hnusná pľušť. A medovina tiekla potokom, ľudia pili, nadávali, nakupovali, šťuchali sa do bokov a hovorili, aby už bolo po týchto sviatkoch a oni si mohli konečne vydýchnuť.
