Áno, Caspar mal pravdu, v tomto meste žili kedysi kresťania. Zostali po nich kostoly, školy a nemocnice, aj nejaké obyčaje. I pár ich potomkov ešte prežívalo medzi ľudom tohto mestského štátika a schádzali sa v poloprázdnych kostoloch, do ktorých zvonku doliehali zvuky vianočných melódií - pohanských i kresťanských, všetko pomiešané dokopy. Napokon, účelom melódií už dávno nebolo osláviť narodenie Kráľa. Išlo o vybudovanie nákupných a konzumných stereotypov. Keď ľud začuje tieto zvuky, má začať nakupovať a konzumovať. Nič viac a nič menej. A ľud nakupoval a konzumoval, a nenávidel svojich nakupujúcich a konzumujúcich blížnych.
Čím viac sa blížili sviatky narodenia Kráľa, tým hlasnejšie prenikalo revanie tlampačov do studených, poloprázdnych kostolov, kde sa v chabom svetle sviec k sebe túlilo vyplašené stádočko, zvyšok Izraela. Až zmalomyseľneli.
I vyslali niekoľkých spomedzi seba, aby dobehli Troch mudrcov a opýtali sa ich: “Prišli ste sa pokloniť tomu, ktorý mal prísť, alebo máme čakať iného?”
“Choďte do púšte,” povedal im múdry Caspar, “a nájdite muža v odeve z ťavej srsti. Ten vám povie.”
Išli teda do púšte a našli muža, čo mal odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Jeho sa opýtali, či majú čakať iného.
„Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium,” povedal im on.
”Kde, Boží muž? Kde sa tak deje? U nás už dávno nebolo nijakého zázraku. Už vieme liečiť chromých, hluchých, malomocných aj slepých. A o evanjelium nemá u nás záujem nik. Ani len celkom maličké zázraky sa nedejú. Toť nedávno, chorvátski futbalisti sa modlili až v Medžugorí, bol toho plný facebook, aj tak prehrali s Argentínou. A my sme im všetci tak drukovali. Veď sú naši. Slovania. Ani len takéto maličké divy sa nedejú a veľkých zázrakov človeku dnes netreba, už dokáže skoro všetko aj sám, bez divov. A asi príde doba, že dokáže celkom všetko. Ako potom spoznáme, že sa klaniame tomu pravému?”
Púštny muž spoznal, že stádočko úplne zmalomyseľnelo, na oči im padlo beľmo a uši sa zatiahli akoby šupinami, ich viera je celkom chromá a nádej rozožiera smrteľná lepra.
„Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole,“ zvolal púštny muž a vyslanci sa prestrašene pozreli na seba.
„Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe,“ pokračoval muž divého zovňajšku a vyslanci z mestečka až teraz pochopili, že predsa len potrebujú, aby sa odohral veľký div. Že treba, aby im z očí padlo beľmo a oni videli veľké veci, že im načim znovu počuť, že potrebujú navrátiť vieru a obnoviť malomocenstvom rozožratú nádej.
Vybrali sa nazad do svojho mestského štátiku, aby zvyšku Izraela oznámili, že nemajú čakať nikoho druhého, len treba vnímať veľké divy, ktoré na nich koná Pán.
Už takmer zašli za najbližšiu dunu, keď si odrazu jeden z nich všimol, že púštny muž máva palicou a volá ich nazad. Rozbehli sa k nemu a on im povedal: “A viete prečo Chorváti prehrali, aj keď sa modlili v Medžugorí? No predsa preto, že Argentínčanom fandil samotný pápež.” A rozosmial sa z plného hrdla divokým, hrdelným smiechom. Keď sa trochu upokojil, utrel si slzy, čo mu od smiechu vyhŕkli, a dodal: “Tomu hádam neveríte ani vy, že nie? Ich porážka ma jednoduchú príčinu: Argentínčania proste hrali o kus lepšie. Ja som sa na to nedíval, veď kde aj, tuto v púšti, ale boli ma ráno pozrieť palestínski chlapci z Gazy, oni mi povedali. A dnes sa tešia na Maroko. Idú ich povzbudzovať tak, ako vy svojich. No, choďte už, a nenapĺňajte si srdcia hlúposťami, ale hľadajte divy a zázraky tam, kde sa dejú, ak im to dovolíte. V sebe, vo svojom vnútri. Až znovu uvidíte, začnete počuť, chodiť a zmizne zákerná lepra beznádeje z vašich sŕdc, stal sa najväčší vianočný zázrak. Iného vám netreba!”
Tak sa vyslanci vrátili a potešili neveľké stádočko, vystrašené, malomyseľné, stlačené na kôpke ako ovečky, keď košiar obiehajú vlci a odkázali im, čo povedal svätý púštny muž, a čo oni pochopili z jeho slov: Že netreba čakať iného, ale nechať Divotvorcu, aby sa znova a znova mohol narodiť v pokojných srdciach.
