A tak som sa vrátil z ciest. Je nedeľa. Som znova v našom malom kostolíku. Na jeho ospravedlnenie dodávam, že aj v našej dedinke je považovaný za malý, ešte máme aj iný - farský, väčší. S hrôzou si uvedomujem, že tento svätostánoček nemá ani jeden pilier, ani len taký pilierik nemá, ani nijakú fresku, ani poriadny organ (len elektrický keyboard), a oltár je celkom maličký, aj keď barokový. Prídu mi na um chrámy Západu, ktoré som za uplynulé dni navštívil (písal som o tom nedávno) a cítim sa odrazu celkom bezvýznamne v tomto nezaujímavom dedinskom kostolíku. Mysľou som pod piliermi zeme, kde som sa cítil tak veľkolepo a bezpečne a mám čo robiť, aby som sa neobzeral okolo seba s opovržlivým pohľadom.
Porovnávam neporovnateľné. Celkom neporovnateľné. Vrcholy západnej architektúry a dedinskú cintorínsku kaplnku prerobenú na kostol, ktorému nepeknú vežu pristaval predchádzajúci starosta len pred pár rokmi. (A to radšej taktne pomlčím o tom, že sme si donedávna mysleli, že to je románska rotunda a figu borovú. Archeológovia zistili, že kaplnku postavili len nedávno - v 17. storočí.)
Čosi mi šelestí v hlave. Niečo tu nehrá. Je to tu akési celkom iné. Ledva som sa sem zmestil, tak tu je plno. Nemám chodievať na poslednú chvíľu. Nie je to správne, ale trochu strácam niť pozornosti počas kázne a očami behám po plných radoch okolo mňa. Veď je tu viac ľudí, v tejto malej cintorínskej kaplnke, ako bolo na všetkých nedeľných omšiach v Cannes dohromady, uvedomujem si, keď v rýchlosti vynásobím počet lavíc ľuďmi, čo sedia v jednotlivých radoch a pridám orientačné číslo veriacich na chóre. Ich vekové zloženie kopíruje vekovú štruktúru obyvateľstva republiky, čím som neobratne vyjadril skutočnosť, že sú rovnomerne zastúpené všetky ročníky od 0 až po hádam aj 90 (stará pani prepáči, ak som jej nejaký rôčik pridal, a mladá slečna zas, keď som jej pár mesiacov ubral). V útlom sanktuáriu sa tlačí osem miništrantov a pán farár od nás, nie z afrických misií, káže a káže. Napadne mi ten veselý abbé - murín z Burkiny Fasso v poloprázdnej ženevskej Basilique Notre Dame a tri tetušky v kvetovaných šatách, čo mu miništrovali i rozdávali sväté prijímanie. Pohoršene som si vystál rad k abbému. Nič proti ženám v duchovnej službe, ale aspoň albu si mohli natiahnuť.
No a potom kázeň skončila a náš dedinský zborík sa rozhodol, že Credo dajú na parádu. Nuž, žiaden Palestrina to nebol, ale o pokus o polyfóniu bol vykonaný a tie hlasy z chóru, lepšie povedané z chóriku, zneli tak krásne, neškolene, necvičene, živelne (skoro som povedal že divoko), až sa mi zazdalo, že ženičky prišli rovno z hrabania sena, že to nacvičili tam, hrabúc s kydľami vyhrnutými nad kolená. Credo à la trávnice - páčilo sa mi to a Hospodinovi zaiste tiež, lebo to bolo z plnosti srdca. No a vtedy mi prišlo, prečo náš kostolík nepotrebuje nijaké piliere: ten jeho strop je totižto podopretý vierou, spevmi, modlitbami a prostou ľudskou radosťou, že sú tu, v chráme, v ktorom bliká červené svetielko a býva tam ten istý Kristus, ako v Ríme, Miláne, či hoci aj v Košiciach. Keď som sa po omši díval na trúsiacich sa ľudí, nemal som tú ťažobu na srdci, ako po omšiach v prázdnych chrámoch vo Francúzsku, Nemecku, ale už i v Španielsku. Viem, že tam majú piliere zeme, ale my tiež. Nie rukou zbudované. Len rozmýšľam, ako dlho ešte…
