Niežeby som si nechcel pripomínať koniec jedného z dvoch najhorších masakrov všetkých čias.
Niežeby som sa netešil z (čiastočného) víťazstva civilizácie nad barbarstvom.
Niežeby nebolo dobré, že niečo hnusné skončilo.
Problém je v tom, že 8. mája padol len jeden z dvoch najohavnejších masakrov, že civilizácia zvíťazila iba čiastočne, že niečo hnusné skončilo, ale druhé nie. Naopak, nabralo druhý dych.
Povedzme si to napriamo: Vojnu vyhrala civilizácia a divosi. Vojnu vyhrala civilizácia a krajina, ktorá ju rozpútala. Vojnu vyhrali nespojiteľní spojenci, ktorých nespájalo iné, len nenávisť. A nenávisť nemôže spojiť. Nenávisť vyvoláva ďalšiu vojnu. Mysleli sme si, že len studenú. Jej jadrové zubiská sa dnes ceria hrozivejšie, ako kedykoľvek predtým.
Osloboditelia oslobodia a odídu. A my sme sa znovu ocitli na tej nesprávnej strane dejín. Naši osloboditelia nas začali dusiť v náručí. Priškrtili nás oceľovým zovretím a výparmi samohonky v dychu, až to niektorým priotrávilo mozgy a prešlo do genómu ich detí. Preto sa dnes len veľmi ťažko vysvetľuje, že kosák a kladivo je to isté, čo hakenkreuz. (Dokonca si občas myslím, že hádam aj horšie.) Ťažko sa argumentuje miliónmi, opakujem miliónmi mŕtvych. Tí ich mali viac. Tamtí. Nacisti, Sovieti, maoisti… Kde je tu hodnota individuálneho života? Kde je jednotlivec? Kde sú princípy západnej civilizácie? Do čoho sme sa to zamotali, až z toho nevieme von?
Nacistická zloba zasiahla mne tak drahý židovský národ, rovnako drahých Slovanov, Rómov a nepriateľov režimu. Sovietska zhubnosť mala pestrofarebnejší cieľ: Židia (sic!!!), Estónci, Litovci, Lotyši, Fíni, Ukrajinci, Rusi (nekomformní - takí, čo mali mozog!!!), Kaukazania, moslimovia, Rómovia, Poliaci, atď., atď. Od roku 1941 pochopiteľne aj Nemci, a potom v podstate všetci. Účet boľševickej, teda sovietskej, teda prevažne ruskej zloby je údesný. Počtami ďaleko prevyšuje obete nemeckého nacizmu, ktorý týmto nijako neohajujem. Len porovnávam.
Aby som sa vrátil k téme, som ochotný položiť karafiát k pamätníkom “oslobobodenia”. Mám len dve zásadné podmienky:
Povedzme si, ako to s celou druhou svetovou bolo, kto ju rozpútal a kto je morálny víťaz.
Odpíľme, odstráňme, vymažme z obeliskov všetky boľševické hakenkreuzy.
Až keď oslobodíme vlastné hlavy, môžme povedať, že sme slobodní, oslobodení. Až teraz, po skoro osemdesiatich rokoch, keď nás dialektika dejín naučila (snáď), že semeno zloby klíči aj po desaťročiach.
Nikdy, NIKDY, nepoložím kvet k pamätníku, na ktorom je kosák a kladivo. Nikdy, NIKDY, nebudem štyridsaťročnú okupáciu považovať za oslobodenie.
Červená armáda nebola osloboditeľka. Bol to ohavný okupant, ktorý obsadil naše mestá, dediny a hlavne hlavy. Hlavne tie hlavy.
