Rád by som z mojej pozície čelného predstaviteľa rezortu kultúry u nás doma, v Hôrke, urobil prvý krok smerom k Slovenskej republike a začal medzištátnu (neverím, že sme občania toho istého štátu, ba ani vesmíru) komunikáciu s čelným predstaviteľom rezortu kultúry, pani, ehm, prepytujem, ministerkou.
S touto predispozíciou mojej kolísky, vďaka môjmu zanedbanému a celkom nepatrnému talentu, mysleniu, vzdelaniu, diplomacii, tvorivosti, čestnému charakteru a v neposlednom rade nebojácnosti, rozumej úplnej drzosti, nie je náhoda, že som to ja, kto za nás všetkých: spisovateľov, básnikov, spevákov, skladateľov, hercov, maliarov, tanečníkov, proste za všetkých umelcov, čo sa zo vzniku štátu tešia a oslavujú, spievajú a tancujú (to je tá kultúrna časť), dovoľte teda, aby som to bol ja, kto za nás všetkých umelcov povie to, čo malo byť povedané už dávno: ĎAKUJEME!!! ĎAKUJEME, PANI MINISTERKA!
Totižto, boli sme ako ovce bez pastiera. Každý na nás kašľal, nemali sme svojho vodcu, presnejšie, aby som bol rodovo korektný, svoju vodkyňu. Až ste prišli vy, čelná reprezentantka kultúry na Slovensku, a my sme vaši ľudia.
“Sú to moji ľudia!” povedali ste a ja som rovno pustil od dojatia do trioly. Priznám to, nehanbím sa a so mnou zaiste pustilo do trioly a zmočilo vreckovku nejedno umelecké srdce. Veď my, slobodní umelci, netúžime po ničom inom viac, ako po stáde vedenom vodiacou, no veď viete čo. Bééééé…. Len dajte pokyn a my, vaši ľudia, sa pohneme za vami. My chceme byť súčasťou jednotného frontu umelcov budujúcich socialistickú vlasť po boku robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie!
P.S.: Toto naozaj nenapísal chatbot. Bol som to ja. AI nevie, čo je to béééé. A kopec iných vecí nevie.
