Sledujeme klinickú smrť Ameriky v priamom prenose

Takmer celý život to pre mňa bolo city upon a hill, mesto na návrší. Také, čo ho nemožno ukryť, ani keby sme veľmi chceli. Zem slobodných, objavená v čase, kedy to bolo nanajvýš potrebné, vtedy, keď európsky papiňák išiel práve vybuchnúť vnútorným napätím a bolo sa treba pozrieť po zelenej lúke, na ktorej by sa dal začať budovať brave new world.
Mestom na návrší ju asi prvýkrát nazval puritán Winthrop predtým, ako so skupinkou súvercov vystúpil z lode Arbella aby osídlili Boston.
“Oči všetkých sú uprené na nás, takže keď nebudeme opravdiví pred naším Bohom v práci, na ktorú sme sa podujali a spôsobíme, že sa odvráti od nás, staneme sa nešťastným príkladom, príslovím pre celý svet.”
Celkom zreteľne zaznelo v slovách Winthropa proroctvo Božie zvestované kráľovi Šalamúnovi po posviacke jeruzalemského chrámu: “Ale ak sa odvrátite a opustíte moje predpisy a prikázania, ktoré som vám dal, a pôjdete slúžiť iným bohom a budete sa im klaňať, vyženiem vás z krajiny, ktorú som vám dal, a tento dom, ktorý som zasvätil svojmu menu odvrhnem od svojej tváre a urobím ho príslovím na posmech všetkým národom.” (2Krn 7, 20)
Amerika, city upon a hill, land of the free, Nový svet, zem neobmedzených možností. Krajina chlapčenských túžob o slobode, voľnosti, o nekonečnom priestore, nedoziernych prériách zbrázdených kolesami vozov odvážnych pionierov, zem vznešených indiánov, najkrajších domorodcov, akých si ide predstaviť, dokreslených do dokonalosti príbehmi z rodokapsov, krajina okamžitej spravodlivosti stelesnenej v hviezde šerifa a prekliate nízko zavesených koltoch, zem slnka, čo pomedzi rozodraté mraky tancuje na hlavniach pištolí, nová vlasť tvrdých a statočných mužov a ich krásnych, odhodlaných žien. Slobodná zem detských a mládeneckých snov, snívaných za železnou oponou. Neskôr aj krajina džezu, big bandov, parádneho rock’n’rollu, cartoonov, supermanov a biznisu, aký sa dá robiť iba tam. Presný opak života, aký sme žili v poondiatom russkom mire.
Aspoň, že sme mali muziku a angličtinu. A ešte texasky a dlhé vlasy. A mohli sa tí boľševickí politruci postaviť aj na hlavu so schôdzami SZM, brannými cvičeniami a streľbami na Zväzarme.
Neskôr sa k tvrdej muzike pridal aj Hemingway, Henry James, Steinbeck, Heller, Tennessee Williams, Capote i Faulkner.
A potom som videl prvých Američanov. Naozajstných, živých. Vraj učiteľov angličtiny. Boli to opravdiví kovboji a veteráni z amerických vojen, čo si po osemdesiatom deviatom prišli vyskúšať nové dobrodružstvo - učiť jazyk v postkomunistickej Európe. Sedeli v kaviarni Krym, na stoličku vykladali nohy obuté v parádnych čižmách a pili colu priamo z fľaše. Dopoludnia. Večer pridali aj whisky. A ja som mal chuť vyložiť nohy na stoličku tiež, ale nemal som také parádne čižmy, zato som mal v sebe kopec európskej upätosti. Žral som ich! Žral som tú ich Ameriku. Chcel som, aby sme boli súčasťou sveta, ktorý vedie táto drzá a odvážna krajina, ktorá sa na konci dňa vždy postavila na správnu stranu dejín. A keď bolo najhoršie, hovoril som si, že je tu predsa Amerika. Prídu a spravia poriadok, ako počas prvej i druhej vojny, ako spravili na konci studenej vojny a aj potom vždy, keď bolo treba. Američania boli jediní, ktorých sa tí ožratí mužíci z východu naozaj báli.
Nemal som, ako som dospieval, najmenšie ilúzie, že americké mesto na návrší je nevinná veľmoc. Vedel som, že si sleduje svojho, vždy však mala na pamäti základnú sadu hodnôt, dedenú od otcov zakladateľov.
Až sa začalo čosi kaziť. Približne od Clintonovej aféry v Oválnej pracovni (symbolicky vzaté, a neberte ma teraz doslovne) začal americký orchester lúdiť čoraz falošnejšie tóny. S každou novou administratívou demokratov to bolo horšie a horšie (nebudem to teraz rozoberať, zaiste viete, o čom píšem), až prišlo prvé varovanie: Trump I. Nepoučili sa, nijako sa nepoučili, ešte pritvrdili. Dobre namazaný stroj zvaný American deep state ešte ako tak prvého Trumpa zvládol, zvládol aj polosvojprávneho Bidena, ale ideológovia nepravého progresu tlačili na pílu ďalej, až sa musel vrátiť Trump sprevádzaný ešte väčším idiotom s iniciálami JDV. Výsledok ich vládnutia vidíme po púhych dvoch mesiacoch.
Bez pátosu, ale po piatku už Amerika nie je mestom na návrší, ku ktorému sa môžu upínať naše nádeje. Zhasli svetlá tohto veľkomesta, čo môže predznamenávať implóziu kedysi veľkej ríše. Obávam sa, že na týchto dvoch egomaniakov bude príliš plytký aj generáciami overený americký deep state.
Mitt Romney v roku 2016 o Trumpovi napísal: "Jeho domáca politika povedie k recesii, jeho zahraničná politika urobí Ameriku a svet menej bezpečnými. Nemá ani povahu ani súdnosť na to, aby bol prezidentom a jeho osobnostné črty spôsobia, že Amerika viac nebude mestom žiariacim na návrší.” Hrozivá predpoveď.
Ešte desivejšie však vyznieva druhá časť proroctva Božieho, zvestovaného Šalamúnovi: “A tento dom, hoci bol vznešený, bude hrôzou pre každého, kto popri ňom prejde, a bude sa pýtať: »Prečo to urobil Pán tejto krajine a tomuto domu?« A odpovedia: »Preto, že opustili Pána, Boha svojich otcov, ktorý ich vyviedol z egyptskej krajiny, a chopili sa iných bohov, klaňali sa im a slúžili im: preto priviedol na nich všetko toto nešťastie.«“ (2Krn 7, 21-22)

PS.: Vraj sa bielohlavý orol pôvodne nemal stať americkým heraldickým vtákom, lebo niektorým otcom zakladateľom sa nepáčilo, že na štátnom znaku by mali vtáka živiaceho sa zdochlinami. Neuspeli. Teraz, v piatok, dvaja mršinári škriekali nad korisťou, ktorá však stále žije a bude žiť. Tak sa neodvážili zniesť na ňu a začať trhať. Nikdy si ju s rusským marabuom nerozdelia. (Šče ne vmerla Ukrajiny ni slava, ni volja.)