“Veríte na zázraky?” opýtala sa ma svojho času redaktorka zo Slovenského rozhlasu a ja z fleku, že áno. A ona, že na aké a ja som začal o zázračnom živote, písaní, o tom, že ráno vstanem a som šťastný. A tak.
Vôbec som nemyslel také, že slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. Aj keď na tie verím skalopevne. A jedno vám poviem, na také sa verí ľahšie, lebo sú do očí bijúce. Uverte však, že váš život je zázrak, že vaša rodina, nová kniha, radosť zo života v zrelom veku, ale aj kopa vecí bolestných, že to všetko môže byť zázrak. A ono to je, len treba uveriť. Širšie poňatie kategórie “zázrak”.
A potom sú ešte zázraky, čo múdri nejako rozumne a vedecky vysvetlia, no aj tak to sú neobyčajnosti. A neobyčajnosti sú vlastne zázraky, tentokrát v užšom význame slova, nie? Mne sa taký prihodil včera, keď mi v predvečer sviatku Panenky Márie zakvitla v záhrade jedna vetvička na orgováne. Jedna jediná. V auguste!!! Musíte uznať, že kvitnúci orgován v auguste, to už je niečo na hranici zázraku. A vonia presne tak isto, ako v máji, keď sa režú orgovánové vetvy obsypané kvietím a po nedeľných loretánskych litániách sa dávajú do vázičky pred kaplnkou Matičky Božej pri cintoríne vedľa staručkého vidieckeho kostolíka.
Z takéhoto sa teda ja vytešujem dnes. Hovorte si čo chcete, aj po čele sa môžte poťukať, pre mňa to je zázrak zázrakovitý a hotovo…
