“Veď potom si ju zmeňte, nám už ale nechajte túto,” povedal básnik pri stole. Sedel tam s prezidentom TGM a s ďalšími básnikmi, spisovateľmi, so skladateľom i s inými osvietenými hlavami a mudrovali o českej hymne.
A čo na tom, že je “Kde domov můj” pomalá, a z Fidlovačky, a spievajú ju aj iné národy, a vyzerá to, ako by sme nevedeli, kde je náš domov? Je pekná, priam mozartovsky pekná, hudobný biedermeier, poúčal skladateľ. Vyprázdnený symbol? Aj tak nám má stále čo povedať. Nech si to potom menia tí, čo prídu po nás, nemusíme nasilu búrať, čo sme vybudovali. My a naši otcovia. Tým po nás neprikážeme, urobia si beztak po svojom, povedal básnik Seifert, či ktorý to bol, a dal si poriadny hlt piva, hoci by nemal, lebo pivo nie je nápoj básnikov ale ohlupovač mozgu. Také víno, to je iná reč. Víno vraj treba piť, aby sa rinuli lahodné verše, ba ani lahodné byť nemusia, veď teraz sa už píšu také bez rýmu.
Verše bez rýmu.
“Protimluv!” zreval Seifert, ale hneď stíchol, lebo TGM chytil do rúk mucholapku, zavesenú na šnúrke na kraji stola a zabil muchu na gumenom obruse. (Gumené obrusy boli U Fleka čerstvá novinka). A bola to taká rana, že razom ustala debata o novej hymne. Bude sa spievať tá súčasná, hoc sa aj TGMovi nepáči. “Nemožné jsou obě obsahem!” myslel aj tú našu časť. Ale teraz, keď už zachloštil muchu, čo za nič nemohla, tak to nechajú po starom. A Seifert potom dostal nobelovku, no to bolo oveľa neskôr.
Ale ja nemám ku komu prehovoriť, pretože niet viac prezidenta s takým zaujímavým akronymom. A vôbec, prezidenti dnes nie sú, čo bývali. Napokon, ani tamten nebol, ale všetci ho akosi uctievali. Nuž a ktorý by už išiel so mnou na pivo, keď ja pivo vôbec nepijem. Ani doba, ani nič už nie je ako bývalo. Dnes sa chodí na ristretko do hipsterskej kaviarne v prerobenej fabrike zariadenej v štýle industrial. Tam mucha nezablúdi. Tak len do ľuftu ticho kričím, nech nám nechajú, zatiaľ, kým tu sme, ten svet, ktorému aspoň trochu rozumiem. Taký ten s mužmi, ženami, otcami, matkami, s Gašparom naboxovaným načierno - veď kde na Tri krále napochytre zoženieme pravého černocha? A mne na oplátku nebude vadiť, keď sa v Afrike na Tri krále dvaja černosi nakrémujú nabielo. A ešte by som snažne poprosil zachovať, prepytujem pekne, chlapský a babský hajzel. Lebo ja, čím som starší, tým som zábudlivejší a zamotanejší, tak to nechcem mať načisto popletené. Vbehnem do nedobrého a bude hanba na svete. Potom si zmeňte svet, keď myslíte, že si to viete zariadiť lepšie. Nám už to nechajte tak, ako sme zvyknutí.
“Ja ti kašlem na to, že netrafíš na hajzel! My zavedieme lepšie poriadky, za nás nebolo vojny od druhej svetovej,” vreští vysokou fistulou súčasný básnik a trieska tučnou ručičkou po stole. Meno básnika si nepamätám, a on asi nobelovku nedostane, lebo píše básne bez rýmov. Aj keď, ktohovie. Dali ju už aj Elfriede, aj Bobovi Dylanovi, a ten v živote nenapísal jedinú knihu. Takže možno aj na moderného básnika príde. Ale to je teraz jedno. Len to som chcel, že ten ochmelený poeta nevedel nič o Schumanovi a Adenauerovi. Ešteže tu s nami sedí aj Boutros Boutros-Ghali, a to už je onakvejšie meno. Boutros Boutros je prinajmenšom také dobré meno, ako TGM, keď nie lepšie. No a ten Boutros modernému básnikovi povedal, že veru boli vojny, a koľko ich bolo! U nich, v treťom svete. Tam sme sa vraj vyzúrili a doma sme zatiaľ premaľúvali záchodky, hádzali sochy z mostov do vody a vymýšľali nové zámená.
Začali sa potom hádať a ja som sa hneval, že do tejto klimatizovanej kafetérie nezaletí nijaká mucha, aby som mohol prásknuť po stole a povedať, že nateraz ostane po starom a keď sa pominieme, nech sa nejako zariadia. Ale, ako hovorím, sem muchy nezablúdia, tak som len tak sedel a dumal. Neónový básnik a Boutros medzitým odišli a ja som dopíjal svoje ristretko.
No veď dobre, nejako už bude.
