Nie, ešte neodchádzaj, čo budeme robiť bez teba, chce sa mi kričať, ako držím za ruku vetchého kmeťa, z ktorého očividne uniká život. Pomaly, nezastaviteľne, nástojčivo. Ale nepatrí sa kričať v prítomnosti umierajúceho. Treba sa len modliť a tíško šeptať.
Tvoj hlas bude v našej Cirkvi chýbať, šepnem mu teda do ucha a on sa sotva badateľne pousmeje.
Niet takého teraz a pápež nemôže všetko sám, tiež už má svoje roky, šepocem ďalej a po lícach sa mi kotúľajú slzy ako hrachy.
Ku skonávajúcemu pristupuje kňaz v starom čiernom pluviále tridentského strihu, takéto mal umierajúci veľmi rád, a medzi ochabnutú dlaň a chrbát druhej ruky mu dáva kríž a hovorí: „Na kríži si dokonal spasenie moje, ó, Ježišu! Odstúpte tedy odo mňa, vy nepriatelia spasenia mojeho! Premohol vás na kríži Spasiteľ môj! Amen!“
Keď sa konal koncil, vraj si patril k progresívnemu krídlu, kradnem si jeho pozornosť, napriek prebiehajúcemu poslednému pomazaniu.
Rozumiem, tiež som bol taký, keď som bol mladý, mudrujem ďalej a zdá sa mi, že starec jemne zareaguje. Ani si nevieš predstaviť, aký som bol sklamaný, keď ťa zvolili za pápeža. Zase sa Cirkev nepohne pekných pár rokov, hovoril som si.
Kňaz sa k nemu nakloní, akoby sa chcel uistiť, že ho nemocný počuje a pomaly, zreteľne vyslovuje: „Do rúk tvojich, ó, Pane, porúčam ducha svojho!“
Ešte nie, žobroním. Ešte chvíľu, prosím kňaza, akoby on mohol oddialiť poslednú chvíľku umierajúceho na tejto zemi. Aj sa na mňa pozrel začudovane a na chvíľu prestal s obradom.
A potom si odstúpil, a ja som si vravel, že čo má byť zas toto? Keď po tebe prišiel František, s istou duchovnou pýchou som si uvedomil, že moje mladícke revolucionárstvo je ta-tam. Bol som tak trochu ako ty, keď si bol ešte rotvajler Boží, panzerkardinál, nie? No na rozdiel od teba som nerozumel pápežovi Argentínčanovi, dráždil ma svojou sviežou mysľou a nepatrnými zvyškami teológie oslobodenia, čo ju snáď majú pod kožou zažratú všetci títo Juhoameričania, ktorí videli takú biedu, o akej sa nám ani len nesníva. Lepšie mi bolo v tom mojom pohodlnom starosvetáctve, kde všetci majú čo jesť, nikto neuteká pred biedou a vojnou a my môžme pokojne obrastať tukom. Asi už starnem, hovoril som si vtedy a prišlo mi to divné pri pohľade na osemdesiatročného pápeža z Nového sveta, čo mal viacej energie ako ja, o polovicu mladší. Nuž a na teba som pomaly aj zabudol. Len kde-tu si sa mihol - elegantný, pekný starec v bielom a ja som si hovoril, že máme dvoch pápežov, na čo mi môj luteránsky kamarát povedal, že im stačí Kristus. Neostal som mu nič dlžný a britko mu odvetil, že máme dvoch pápežov a k tomu aj Krista. Dobre som mu povedal, čo povieš? Ale aj tak by ma zaujímalo, čo si o tom všetkom naokolo myslíš ty. Teda, viem čo si asi myslíš, ale čo by si robil ty? Ako hovorím, tvoj hlas bude v našej Cirkvi chýbať, lebo druhého takého ako ty v nej teraz nevidím.
Umierajúci starec neodpovedal, stále mal na perách čosi ako jemnučký úsmev, ale to asi preto, že už videl kamsi na druhú stranu, niekam za horizont, ponad ranné zore jemne sa črtajúce na východe, keď som sa pozrel z okna jeho izbičky v Kláštore Matky Cirkvi.
„Ježiš, Mária, Jozef, stojte pri mne a prijmite dušu moju!“ zakončil kňaz pomazanie a prežehnal sa.
Všimol som si, že starec odrazu otvoril oči a už ich nezavrel, ale sa nimi viac nedíval. Akási plačúca mníška mu ich zatlačila a ja som mu toho chcel ešte toľko povedať. Aspoň to, ako som nedávno precitol, keď mi František povedal, že treba byť radicati e aperti! Avete capito? opýtal sa ma. Zakorenený a otvorený.
Nuž teda zbohom, Benedikt, toho mena šestnásty. Vďaka za korene, vďaka za myšlienky, za dlhé traktáty, ktoré si idem čítať. Lebo Juhoameričania bojujú proti biede a Nemci píšu dlhé traktáty. Aj vďaka tomu môžme byť zakorenení i otvorení.
A prepáč mi, že som ťa kedysi pred rokmi nemal až tak veľmi v láske. Už som zostarol a zmúdrel. Aj to mi prepáč, že som ti celý čas tykal, ale veľkým mužom, čo vstúpili do histórie, sa zvykne tykať.
Teraz už idem zavolať nášmu pánu farárovi, že treba zvoniť, lebo zomrel pápež Benedikt!
