Zabili ho. V takých chvíľach sa zvykne povedať: Nech mu je zem ľahká! Teraz to tak nepoviem. Jeho zem totiž nemôže byť ľahká. Pre nikoho. Je presiaknutá krvou a ropou. Taká zem nebude ľahkou nikdy, pretože keď sa zmieša krv, ropa a pôda, vznikne tvrdá škrupina. Veľmi tvrdá, tvrdšia ako permafrost tam na severe v Jamalsku, kde ho zavraždili. Jeho národ rád prelieva krv vlastných, má v tom úchylnú záľubu a robí to najlepšie zo všetkých národov na svete. Vraždí aj cudzích, tých vlastných však oveľa viac a akosi horlivejšie. A ešte papaláši toho národa radi kradnú z vlastného a za nazbíjané si kupujú jachty, vyvážajú svoje ženy a dcéry do sveta na prostitúciu a zbrane pokojne predajú tým, čo ich napokon namieria proti ich vojakom.
Zabili ho, no jeho zem mu nebude ľahká nikdy, ešteže toto želanie je len takou metaforou a o jeho pokojnom odpočinku rozhodne Najvyšší. Aj preto mu radšej zaželám naším dobrým latinským, pretože z jazyka vrahov sa mi vyhadzuje koprivka. Nuž teda: Requiem aeternam dona eis, Domine, et lux perpetua luceat eis.
P.S.: A to o Navaľnom nemám najmenšie ilúzie…
