Atlanta má najdlhšie časy cestovania do roboty, uvádza tretie vydanie najobsiahlejšieho výskumu dopravy, vydávaného každých desať rokov úradom Transportation Research Board. V priemere trvá obyvateľovi Atlanty 31 minút a 12 sekúnd dostať sa do roboty, čo predstavuje nárast o 20% z pred desiatich rokov. Tento nárast je tiež najväčší v Spojených Štátoch. Národný priemer je o takmer sedem minút kratší. Tri lokality s najhustejšou premávkou sa umiestnili v rebríčku dvadsiatich najhorších v krajine. Ročne tam ľudia strávia v zácpach 52 miliónov hodín, alebo 76 priemerných ľudských životov.
Ja jazdím krížom cez celé mesto, tak patrím medzi ľudí s najdlhšou cestou do roboty, ale našťastie nepatrím medzi tých 12% ľudí, ktorí cestujú vyše hodinu. V tomto je Atlanta na piatom mieste, ale pred ňou sú iba oblasti kde oveľa viac ľudí cestuje hromadnou dopravou. A práve hromadná doprava je jedným z hlavných problémov v Atlante. Iba 3.7% obyvateľov používa hromadnú dopravu, čo je menej ako národný priemer (4.6%) a oveľa menej ako napríklad vo Washington D.C., kde tretina ľudí používa hromadnú dopravu, alebo New York City, kde štvrtina obyvateľov robí to isté.
Atlanta má systém metra a autobusov. Vlaková doprava z priľahlých oblastí čelí značnému odporu, a asi nikdy nebude zrealizovaná. MARTA, miestna hromadná doprava, prepraví ročne okolo 60 miliónov pasažierov. Pre porovnanie, ak by bola MARTA tak vyťažená ako Bratislavská mestská hromadná doprava v roku 2001, musela by prepraviť 2,2 miliardy cestujúcich ročne. Cez najvyťaženejšiu zastávku denne prejde okolo 54 tisíc cestujúcich, čo, ak sa pamätám dobre, býval obsah troch či štyroch autobusov na Bratislavskej linke 39 smerom do Mlynskej Doliny v podvečerných hodinách.
Hlavný problém nie je hromadná doprava samotná, ale jej efekt na zloženie obyvateľstva. MARTu používajú najmä ľudia ktorí si nemôžu dovoliť auto, a teda väčšinou čierni, hispánci a čerství imigranti. Tí sa potom sťahujú bližšie k autobusovým zastávkam a staniciam metra, a stredná a vyššia vrstva je vytláčaná na okraj mesta. Z tohto dôvodu napríklad okres Cobb na severozápade mesta odmieta povoliť autobusové linky na svojom území, a preto sa ľudia búria aj proti prípadnej železnici.
Ešte stále by sa dalo chodiť do roboty metrom, ale jeho parkoviská zívajú prázdnotou. MARTA totiž nie je bezpečná. Mám niekoľko známych, ktorí boli v metre ozbíjaní (na rozdiel od Európy tu nemáme veľa vreckárov; namieriť na niekoho pištoľ je oveľa jednoduchšie) za bieleho dňa. Jediní bieli, ktorí cestujú metrom sú tí čo idú z letiska do hotelov v centre mesta, a tí sú ľahká korisť pre lúpežníkov. (Samozrejme, policajti sa snažia lúpeže obmedziť, a ich úspechu hovorí aj to že v okrese v ktorom bývam zastrelili tento rok v prestrelkách už jedenásť ľudí, čo je najviac v Spojených Štátoch.)
Druhým problémom v Atlante je rozloženie diaľníc a obyvateľstva. Máme tu štyri hlavné diaľnice: číslo 75 ide zo severozápadu na juhovýchod, 85 zo severovýchodu na juhozápad, 20 zo západu na východ a 285 okolo mesta. 75 a 85 je na nejakých desať kilometrov v centre mesta spojená, a v strede ju pretína 20. 285, ktorej tu hovoria Perimeter, má 101 kilometrov, a pretínajú ju všetky ostatné diaľnice, každá dvakrát. Problém je v tom, že veľké množstvo ľudí ktorí robia vo vnútri Perimetra býva vonku. Najmä na severe mesta toto predstavuje obrovský problém na hlavných diaľničných križovatkách. Nepomáha ani to, že niektoré z týchto križovatiek sú zbytočne zložité, ako napríklad naša slávna „Špagetová križovatka“. Aby sa odľahčili niektoré diaľnice, Atlanta postavila niekoľko nových. Bohužiaľ tým len dovolili viac ľuďom ísť do mesta, kde sa aj tak všetky diaľnice opäť stretávajú.
Tretím problémom sú vodiči. Nie, tentoraz nehovorím a vodičoch ktorí počúvajú rap tak nahlas že im dvojtonový Hummer nadskakuje každé dve sekundy, a kvôli ktorým nikdy nepočujem ranné správy. Hovorím o vodičoch ako ja a takmer každý iný: 89% áut na ceste má iba vodiča a žiadneho spolucestujúceho. V Atlante sme v tomto videli mierne zlepšenie, o menej ako jedno percento, ale aj tak sa z toho tešíme, lebo sme iba jedno z piatich veľkých miest v krajine kde bolo badať akékoľvek zlepšenie. Hoci máme jazdný pruh určený iba pre autá s aspoň dvoma osobami, ktorý je väčšinou prázdny aj v najväčšej špičke, každý chce jazdiť sám.
No a nakoniec tu máme špeciálne prípady, ktoré zvyknú odstaviť premávku úplne. Tak napríklad pred dvoma týždňami sa v čase rannej špičky jedna žena rozhodla skočiť z mosta. Na diaľnicu. V centre mesta, kde sú diaľnice 75 a 85 zlúčené. Policajti uzatvorili celú diaľnicu v jednom smere a deväťdesiat minút prehovárali tú ženu aby neskočila. Nakoniec ju zachránili, ale my, čo sme hodinu a pol sedeli v autách a kúsali si nechty, si ešte stále myslíme že ju mali policajti hneď na začiatku postrčiť.
Nikomu sa nechce sedieť v zácpe, a tak sa tu ľudia začali sťahovať dovnútra Perimetra. Ani to sa však každému nepáči: v Atlante sú domy oveľa menšie ako mimo mesta, a ľudia ktorí „nemôžu žiť bez aspoň dvoch umývadiel v hlavnej kúpeľni,“ ako sa vyjadril jeden komentátor, nechcú ísť do menšieho. A tak si kupujú dva domy vedľa seba, búrajú ich a stavajú jeden veľký do. To sa, samozrejme, nepáči ich susedom v menších domoch. Ale o tom niekedy nabudúce...
