Je nedeľa ráno, okolo siedmej. Konečne prestalo pršať a vyšlo slnko. Je to skoro zázrak – pršalo osem dní, a niektorí pesimisti už začali stavať archy a zháňať zvieratá. Môj let do New Jersey mal päť hodín meškanie, lebo kvôli dažďu Newark nemohol príjmať lietadlá tak rýchlo ako boli plánované. New Jersey ma privítalo chladom, vetrom a studeným dažďom; počasím ktoré mi strašne chýbalo. Žil som tam takmer osem rokov, a nerád sa vraciam, lebo si tam vždy spomeniem ako mi chýba. No niekedy musím: keď mám čas, prevážam autá a nábytok krížom cez Ameriku. Väčšinou to robím zadarmo, len pre to, aby som videl ďalší kus zeme. Najdlhšie výlety mi trvali dva týždne aj viac, a počas nich som si pozrel Grand Canyon, Yellowstone, Niagarské vodopády, Badlands, Grand Tetons a mnoho ďalších. Trasu z New Jersey do Atlanty však zvládam za deň, a zastavujem sa iba na benzín.
Ráno ma čakalo príjemné prekvapenie. Namiesto americkej verzie našej skriňovej Avie, s ktorou mi cesta trvá okolo osemnásť hodín a tri Red Bully, ma dnes čakala novučičká Toyota Tundra. Toto auto nie je o moc menšie, ale je oveľa výkonnejšie a nemá problémy ísť sedemdesiat míľ za hodinu, čo bude najvyššia povolená rýchlosť na ceste. Bohužiaľ iba keď sa dostanem do Severnej Karolíny; predtým budem rád, keď sa budem môcť hýbať 65-kou.
Kvôli dažďu je moja skratka na diaľnicu I-78 uzavretá, tak musím ísť okľukou. Na mape to vyzerá že najrýchlejšia cesta je na juh I-95 a potom I-85. Posledných pár rokov tejto ceste však podaktorí vravia „koridor smrti“, pretože tu vládne hustá doprava a diaľnica prechádza niekoľkými veľkými mestami, vrátane Washingtonu. Ja radšej chodievam za horami: I-78 na západ, potom to stočím na I-81, odtiaľ na I-77 a nakoniec na I-85. Cesta vedie najmä cez poľnohospodárske oblasti a hory, a je ďaleko menej používaná. Hoci je okolo 50 míľ dlhšia, väčšinou ušetrím čas a nervy.
Ako „skúsený cestovateľ“, mám vlastnú metódu zásobovania a zastavovania. Raňajky, okrem kávy, väčšinou vynechám. Namiesto nich mám v aute Beef Jerkey, kúsky sušeného hovädzieho, ktoré dobre zasýtia. Na pitie mám iba vodu; po dvanástich hodinách, keď začnem byť trochu unavený, sa k nej pridá jeden Red Bull. Okrem toho mám na dosah mobil, fotoaparát a mp3 prehrávač s audio knihou. Na tejto ceste budem počúvať „A Short History of Nearly Everything“ od Billa Brysona, ktorého mám veľmi rád odkedy som počul jeho knihu „A Walk in the Woods“. Audio knihy sa tu stali veľmi populárnymi, hlavne pre vodičov. Firma Audio Adventures má vyše 650 pobočiek popri diaľniciach, kde sa dajú požičať tieto knihy, a potom ich môže zákazník vrátiť na ktorejkoľvek inej pobočke, za smiešnu sumu.
Cesta spočiatku prebieha rýchle. New Jersey mám prejazdené krížom-krážom, a viem presne kde sú skrytí policajti, a kde sa zastaviť na benzín a kávu. Našťastie neprší; občas len zakvapká, a cesty sú už suché. Do Pennsylvánie sa dostanem o štyridsať minút, a o ďalších dvadsať prejdem kopce a som na rovine, v poľnohospodárskej krajine.
Farmy sú vidieť už zďaleka, vďaka obilným silám, ktoré sa týčia nad horizont. Žiadna farma ich nemá viac ako tri, a väčšina fariem je natoľko malá, že si môže dovoliť iba jedno. Cesta ubieha veľmi pokojne, okrem jednej obchádzky, ktorú musím spraviť, lebo prevrátený kamión zablokoval diaľnicu. Je ešte moc skoro na to aby ľudia išli nakupovať alebo na výlety, ale to sa čoskoro zmení. Okolo desiatej som v Harrisburgu. Málokto vie, že toto je hlavné mesto Pennsylvánie, hlavne keď dve iné mestá, Pittsburgh a Philadelphia dominujú štát. Ľudia sa tu už vydali na cesty, a doprava sa zhoršila, najmä medzi Harrisburgom a Carlisle, ktoré miniem o pol hodinu.
Okolo jedenástej prekročím Mason-Dixon Line, hranicu medzi Pennsylvániou a Marylandom, a som oficiálne na juhu. Páni Mason a Dixon určite nevedeli do čoho idú, keď sa rozhodli sledovať prechod Venuše pred slnkom na Sumatre. Keď sa im to nepodarilo, namiesto toho aby sa vrátili do rodného Anglicka bez akýchkoľvek výsledkov, zastavili sa v amerických kolóniách, a vymerali hranicu medzi rozhádanou rodinou Pennovou a Barónmi z Baltimoru. Neskôr táto hranica rozdeľovala štáty s legálnym otroctvom a štáty, kde nikto nesmel vlastniť otrokov.
Cez Maryland a neskôr cez Západnú Virginiu som prešiel bez zastavenia. Nebolo tam čo vidieť... Prekročil som rieku Potomac, a jediné čo ma zaujalo boli nemecké mená miest, ktoré som míňal. Martinsburg, Strasburg a iné „burgy“ sa mihali po oboch stranách diaľnice. Po krátkom čase som prišiel do Virginie, kde sa scenéria konečne zmenila. Najskôr bola rovina mierne zvlnená, ale časom sa zmenila na malé kopce a neskôr sa podobala na Českú Vysočinu.
Okolo štvrtej popoludní so prešiel okolo mesta Roanoke. Doteraz neviem ako sa to presne vyslovuje, ale miestni ľudia majú pravdu keď hovoria že to meno je lepšie ako pôvodné meno, Big Lick, alebo Veľký Lízanec. V tomto čase už bola diaľnica medzi kopcami, ktoré veľmi radi produkujú rannú hmlu, ako som zistil ten jeden raz, čo som tu cestou prespal.
O pol hodinu neskôr som zišiel z I-81 a prešiel na I-77. Myslím, že je načase spomenúť systém číslovania diaľníc v Amerike. Všetky hlavné diaľnice majú „I“, pre „Interstate“. Čísla potom začínajú na západe a juhu. Párne čísla sú pre diaľnice idúce z východu na západ, a nepárne pre tie, ktoré idú zo severu na juh. Tak diaľnica na pobreží Californie je I-1. Najhlavnejšie diaľnice majú jedno alebo dve čísla; tri čísla sú vyhradené obchádzkam väčších miest, ako napríklad I-285, čo je okruh okolo Atlanty.
Jeden z mojich najobľúbenejších úsekov je na I-77. Po asi pol hodine diaľnica dorazí na vrchol kopcov, a spustí sa na druhej strane o päťsto metrov na niekoľkých kilometroch. Po celý čas je vidieť otvorenú krajinu dolu, po pravej strane, a preto sa sem vždy snažím doraziť pred západom slnka. Bohužiaľ je toto posledný raz, čo sa na ceste zabavím.
Severná a Južná Karolína a Georgia sú nudné. Cesty sú rovné, nič nevidieť vďaka stromom obaleným popínavou rastlinou Kudzu po oboch stranách cesty, a väčšinou sa už aj tak stmieva keď sem dorazím. Do Charlotte prídem až keď je úplne tma, ale nezastavím sa. Ešte stále mím tri či štyri hodiny cesty pred sebou. Na večeru sa zastavím až v Južnej Karolíne, v MacDonalde. Vždy ma fascinuje, že väčšina MacDonaldov v Južnej Karolíne, alebo aspoň tie v ktorých sa zastavím, majú na stoloch popolníky. Ten, kde som v sobotu večeral, mal aj Desatoro na stene...
Do Atlanty som dorazil o jedenástej v noci. Bola tam dosť silná premávka, lebo všetci čo môžu vtedy idú do mesta do klubov, diskoték a barov. Ľudia vytiahnu svoje malé a rýchle tátoše, a mňa nikdy neprestane prekvapovať ako málo si cenia svoje životy. Ich malé Porsche autíčka sa zaraďujú meter per mojim štvortonovým (vrátane nákladu) monštrom, ako by ich vodičom vôbec nezáležalo na živote. Našťastie som si nevšimol, či som niekoho zrazil...
Po pätnástich hodinách na ceste bolo dobre byť doma. Za necelé dve stovky za benzín a jedlo som priviezol takmer dve tony nákladu, a jediné čo mi ostávalo bolo to na druhý deň vyložiť. Ako sa poznám, v Marci to spravím opäť.
