Westport je malebné mestečko na západnom pobreží Írska, pohodlne dostupné vlakom. Bolo založené iba pred niečo vyše 300 rokmi pre zamestnancov miestneho kaštieľa a statku. Dnes tu žije okolo 5000 obyvateľov, ktorí sa väčšinou živia turistickým ruchom, poľnohospodárstvom alebo rybolovom.
Dorazili sme sem v piatok večer a ubytovali sme sa v jednom z množstva skonvertovaných domov. Dole bola krčma; hore štyri izby. Naša mala ako jediná vlastnú kúpeľňu. Mestečko bolo skutočne malé: do centra to bolo ani nie desať minút pešo. Tam je množstvo väčších hotelov, reštaurácií a krčiem, ale ani tie nestačia na to množstvo turistov, ktorí sem cez víkend prídu, buď aby vystúpili na Croagh Patrick aby absolvovali jednu z najznámejších cyklistických trás v Írsku, prípadne sa sem prišli rozlúčiť so slobodou.
Autobus ku Croagh Patrick chodí iba raz za víkend, a tak sme sa na druhý deň ráno vybrali na zastávku. Osemkilometrová cesta trvala okolo 20 minút, úzkymi a kľukatými cestami pri pobreží. Vystúpili sme na parkovisku pri turistickom centre, odignorovali sme predavačov turistických palíc a vybrali sme sa na bok, do malého grotta s Pannou Máriou. Naša pani domáca nám odporučila toto miesto na krátku meditáciu pred výstupom. Bolo tu ticho, s pekným výhľadom na kopec. Po chvíli sme začali šliapať...
Croagh Patrick je 764 metrov vysoký, čo je podľa mojich bežeckých hodiniek približne 130 poschodí. Výstup sa skladá z dvoch častí. Najskôr sa ide pomerne pohodlne do sedla vedľa vrcholu kopca. Cesta je zväčša široká, sčasti hlinená a zbytok je skalnatý. Po krátkej rovinke nasleduje veľmi prudké stúpanie po stráni zo sypkým štrkom. Táto časť je však pomerne krátka a človek sa ocitne na vrchole ešte predtým než si to uvedomí.
Hneď na začiatku nás vítal sám svätý Patrik. Po nasledovnom miernom briežku prišlo prvé skutočné stúpanie. Takto skoro ráno nás bol asi iba tucet turistov, roztrúsených pozdĺž viditeľnej časti chodníčka. Mali sme na výlet celý deň, a tak sme sa nikam neponáhľali. Takmer všetci turisti nás predbehli. Po stupáku prišla rovinka. Povedľa chodníčka, v doline, sme videli množstvo mien, ktoré tam ľudia nechali, poskladané z bielych kameňov. Začalo pršať, a tak sme sa zastavili v rozpadnutej ruine domu, a v závetrí sme si obliekli nepremokavé nohavice a bundy. Potom sme pokračovali k najhoršej časti: prudkému stúpaniu na sypkých ostrých kameňoch. Po niekoľkých zastávkach aby sme si oddýchli a pustili turistov ktorí išli za nami, sme sa dostali na vrchol.
Každý rok, v poslednú nedeľu v júli, sem vylezie niekoľko tisíc ľudí na svätej púti. Zopár ich vždy chodí bosých, napriek ostrým kameňom a nerovnej cestičke. Hoci je výstup pomerne široký, kvôli prudkému stúpaniu a sypkému štrku je bezpečný chodníček široký iba pre dvoch až troch ľudí. Počas púte na to však nikto nedbá, a každý rok tu musia záchranári zasahovať v desiatkach prípadov.
My sme sem neprišli počas púte a na vrchole nás nebola ani päťdesiatka. Prestalo pršať a vyjasnilo sa, a výhľad bol skutočne úchvatný. Croagh Patrick sa dvíha od mora vedľa veľkého zálivu zvaného Clew Bay. Traduje sa, že v tomto zálive je 365 ostrovčekov, jeden pre každý deň v roku. Nepočítal som ich, no som tomu ochotný veriť. Po tom, čo sme sa pokochali výhľadom, sme sa posadili v závetrí Patrikovej kaplnky a naobedovali sme sa.
Cesta dolu nebola žiadna zábava. To je tak: dosiahli sme vrchol a videli sme čo sme si prišli pozrieť. Dole to bola už iba drina na autobus. Štrk sa nám pod nohami uvoľňoval a niekoľko krát som bol nútený si trochu prudšie sadnúť. Moje stehná dostali naozaj zabrať. Ako sme však zostupovali, vietor utíchal, a opäť sa otepľovalo. To mi zlepšilo náladu a keby sme nemuseli stihnúť na jediný autobus späť, ostal by som tam dlhšie a kochal by som sa ešte okolitou prírodou.
Okrem Croagh Patrick je Westport známy aj svojou 42-kilometrovou cyklotrasou pozdĺž pobrežia k ostrovu Achill. Po mestečku a pozdĺž trasy sa dajú nájsť požičovne bicyklov, ktoré tiež ponúkajú odvoz minibusom späť. Na túto trasu, zvanú Great Western Greenway, sme sa vybrali nasledujúci deň.
Bicykle sme si požičali vo Wesporte a začali sme šliapať. Prvá časť, medzi Westportom a Newportom, viedla pozdĺž rušnej cesty, a nebola nijak výnimočná. Keď sme sa dostali z Newportu, charakter trasy sa zmenil. Bicyklovali sme medzi farmami plnými oviec, v močiaroch a na otvorenej stráni. Práve tam nás chytil nepríjemný studený lejak, a tak sme sa išli usušiť a dať si horúcu polievku do takmer rozprávkovej chalúpky pri cyklotrase.
Peter Sagan zo mňa nebude. Po 25 kilometroch som po prvý raz zosadol a tlačil bicykel do kopca. Na vrchu kopca som však zabudol na boľavý zadok a páliacie stehná. Výhľad na pláže pozdĺž Clew Bay stál za tú drinu. Zišli sme z kopca a ponorili do hája rododendronov, ktoré tu rastú vyše hlavy; miestni ich považujú za burinu. Z nich sme sa vynorili opäť pri mori a strávili sme ďalšiu príjemnú hodinku na rovine, s teplým slnkom. Potom priši posledné dva kilometre. Myslím, že boli mierne z kopca, ale vietor mi tak dul do tváre, že som nemal silu zatlačiť do pedálov. Opäť som musel tlačiť bicykel pešo. Sagan zo mňa nebude ani náhodou. Celých 42 kilometrov nám trvalo 5 hodín. Odbehol by som ich rýchlejšie.
Po dobrom spánku späť vo Westporte sme išli na vlak a späť do šedej reality našich kancelárií v Dubline. Výlet však stál za to. Za približne 200 Euro na osobu môže aj človek bez auta vypadnúť z Dublinu na tri dni, vidieť nádhernú a ešte stále divokú krajinu, a nesedieť pri tom na zadku. Svätý Patrik vedel kam sa ísť pomodliť...
